Kapitola dvadsiata druhá,
v ktorej susedka Lykenio
zatúži po Dafnidovi.
.
Obrába sused Chromys role.
Obrába sused Chromys role.
Úrodou vždy je nadšený.
Rokov má ako stromov v hore.
Clivo mu býva bez ženy.
„Oženiť by sa…“ – Chromys dumá, –
„Gazdinú súcu do chyže…
Pomohla by mi riadiť humná..,
na lôžku hádam…“ Horkýže..!
Vyberie drachmy spod matraca.
Lopota tiaž je života.
Na taľafatky neutráca –
Peniažky veď sa nekotia.
Do mesta pôjde, Mytilény.
Dobrý mu človek poradí:
-Nemôžeš ak už žiť bez ženy,
obzri sa, chlape, po mladi!
Do pekla ak, tak na paripe!
Krása je balzam na dušu.
Krása je balzam na dušu.
Chorobou mlaď sa nerozsype.
Brešú psy, ale nekúšu…
Lykenio je krv a mlieko –
Sladučké mliečko, žiadny cmar.
S krásavicou sa Chromys zriekol,
Do voza k sebe si ju vzal.
Prevýši šarmom domorodé.
Dedina hneď ho ovraví.
Pošle ich Chromys všetkých k vode –
S hlupákmi muž sa nebaví.
Navarí obed Lykenio,
Operie muža, obriadi.
Majú sa k sebe „mladí“ milo,
Sadajú konča záhrady.
……………………………………
.
.
Vyháňa Dafnis kozy zrána –
Mladici padne do oka.
Manželka Chromom milovaná
Načiera vodu z potoka.
Uteká s vedrom v rannej zore,
Potajme hľadí chlapcu vsled.
Korí sa Láske krásna koré –
Rada by Dafna dostať hneď…
Na pašu zrána, večer z paše…
Mladý ju sused nevníma…
Vyše si kolien peplos káše,
V duši jej Erós vyčíňa…
Rada by jeho do objatia –
Mladé je telo plné síl.
Lykene v hlave šuhaj máta,
Erótov šíp ju pokoril.
Neide hora – pôjde k hore.
Pri ceste vyčká pastiera.
(Pred mužom má sa na pozore.)
Odvahu z Lásky načiera.
Navečer ženie Dafnis čriedu.
Ukloní sa mu, sklopí zrak.
Ponúka chlapca plastom medu.
Nemôže uhnúť, neborák…
Naráno píšťaľ venuje mu,
Kozičkách pri nech nesmúti.
Ženie aj Chloé ovce z domu –
Sliepky dve, jeden kohútik…
Nemieni zriecť sa Lykenio –
Šije mu kapsu z jeleňa.
Nerozdvojí však Dafna s milou.
Trápená duša zastená…
Tratí sa zrána Lyka z chyže:
-K priateľke pôjdem…Rodiť má…
Zhltne to Chromys, lož sa zlíže.
V ženách sa človek nevyzná.
Po stope pôjde zverej čriedy,
Skraja sa hája pritají…
Natŕča uši, očmi sliedi…
Divadlo jej sa odhalí…
Špehuje, jak sa k sebe majú
Pastierka nahá s pastierom.
Dotknú sa Lásky iba skraju,
Objatia sú len detskou hrou.
Zalomí v duchu Lyka ruky:
-Pre Dia – to je naiva..!
Prežívať musia hrozné muky…
Vyzná sa hus viac do piva…
Nebolo, kto by dal im rady –
Vtáčence útle v páperí…
Po brušku Dafnis Chloé hladí,
Ďalej je ešte nesmelý…
Osvieti Lyku dôvtip ženy –
Milencov jej sa uľúti.
Mohol by zostať baran celý,
Vlčica užiť do chuti…
Vie, že im Lásku neukradne…
Iba si trochu požičia…
Prikmotrí k ním sa nenápadne,
Núka ich plodmi černičia…
V blahvôľu vojde mladých ľudí –
Na staršiu hrá sa sestrinu.
Do priazne sa ich dušiam vlúdi,
Zaľúbi ich si nevinu.
………………………………………
Druhého rána opäť trieli…
Bobkami cesta posiata.
Mrví sa Chromys na posteli,
S neverou ženy neráta.
Čochvíľa krôčkom, potom behom…
Zastaví dub ju košatý –
Ľnú k sebe milé deti s nehou.
Žaluďom dub je bohatý.
Vymýšľa Lyka, slová pletie…
Nešťastnú mínu vystrúha –
Nezbadali či orla v lete –
Ukradol húsku, koťuha!
Najkrajšiu húsku z kŕdľa Chroma…
Ťažká je, snáď ju vypustil…
Chorý je Chromys, zostal doma,
A sama je už skraja síl…
-Zachráň ma, Dafnis, prenešťastnú!
Nemôže vták byť ďaleko…
Nádeje moje ináč zhasnú.
Za kopec, hen ju zavliekol…
Pustil ju hádam v tamtom háji,
Ťažká je húska… Za stromy…
Žije snáď, biedna, len sa tají…
Dafnuško milý, pomôž mi…
Pobežme za ňou rýchlo spolu –
Bojím sa sama orliska.
Odmením štedro dobrú vôľu…
Túžba jej v očiach zablýska…
-Postráži Chloé tvoje stádo,
kozičky veď ju poznajú.
Capa by orol neukradol…
Lichotia slová šuhaju…
Zajedno v tom sú – pomôcť náčim!
Palicu Dafnis do hrsti.
Lepšia je húska na pekáči…
Už si ho Lyka nepustí…
……………………………………………
Pastvinou bežia za pahorky –
Tratia sa Chloé z dohľadu.
Čochvíľa ruky ich sa dotkli,
Skytá háj rajskú záhradu.
Vtáčiky v stromoch štebotavé,
Potôčik zurčí žblnky – žblnk…
-Spočiňme, Dafnis, chvíľku v tráve…
Nekradol orol ani vlk…
V spánku to bolo, Dafnis milý.
Mala som v noci krásny sen.
Taje mi nymfy odhalili,
o ktorých sama dávno viem.
Prosili nymfy v nočnej chvíli –
Dozvieš sa…Ale pomaly…
Dosť ste sa s Chloé natrápili,
na prahu vždy ste zastali.
Miluješ Chloé, to mi riekli,
čistejšiu ako ľalia.
Odenie ste si povyzliekli,
panna sa k tebe privila…
O stiskoch – bozkoch povedali,
o horkých slzách, Dafnis môj.
Krásna je Láska milovaním –
Prichodí vždy s ňou nepokoj.
Osušiť mienim tvoje slzy –
Budete šťastní obaja.
Nikdy vás Láska neomrzí,
záhady vám sa odtaja.
Ľúbosťou nie sú bozky iba,
dotyky, nežné pohľady…
Odhalím ti čo k tomu chýba,
skrýva kde Láska poklady.
Barany, kozy, ovce, capy…
Iný je človek, to mi ver.
Inakšie šuhaj devu lapí.
Do mojich rúk sa, milý, zver!
Inakšiu slasť my prežívame –
šťastím sa duša rozplýva.
Sladký sa koláč v ohni láme,
Božstvo sa v tebe ozýva.
Pre dnešok staň sa mojim žiakom –
Naučím ťa, čo iná nie.
Nechcem, aby si sa ma zľakol,
šťastia slasť keď ťa ovanie.
Naplním to, čo nymfy chceli.
Život je predsa krásny sen.
Milenci túžia po posteli –
Pod sosnou lôžko vysteliem.
Opadlé lístie, vôňa machu,
prikrývkou bude modrá báň.
Poodhaľ dušu, zbav sa strachu,
srdiečko otvor dokorán…
Oblažíš šťastím Chloé, seba,
spoznáte, čo je ľúbenie.
Dotkni sa, Dafnis, môjho neba –
Zvieš, ako lýra rajom znie.
……………………………………….
Odrazu svet sa pred ním mení –
Teší sa chlapec na ten raj.
Oddá sa radám zrelej ženy –
Tak rád by sa už mužom stal…
Pokľakne k nohám Lykenie,
kolienka biele objíme:
-Nauč ma, jak sa Láska pije…
Rozplýva mls sa vo víne.
-Nauč ma, Lyka, prosím veľmi…
Urobiť šťastným seba, ju…
Uhas nám smäd náš prenesmierny,
vtáčatá, hľa, už spievajú…
Ukáž mi, po čom dávno túžim,
hlúpy som, jak roh baraní.
Pouč ma, jak to robia muži,
Boží dar keď je zoslaný.
Odmením sa ti, Lyka drahá –
kozliatko, syra, smotany…
dám ti, len ma už nenamáhaj..!
-Pomaly, Dafnis, pomaly…
Prostoty svätej viac než veľa.
Pastier je chlapča naivné.
Hladí ho ruka tešiteľa,
Na prsia si ho privinie.
-Všetko rob, ako poručím ti –
Užiješ, čo si neužil
so svojou milou na pažiti.
Bývajú trne na ruži.
Prisadni ku mne… Bližšie… Bližšie…
Bozkaj mi ústa, oči, tvár…
Na Lásku mysli, na nič inšie…
Na prsia siahnuť by si mal…
.Dotýkaj sa ma… Dlho… Dlho…
Tak ako Chloé na paši…
Láskou si nikdy neohrdol –
Cestičku len ste nenašli…
Objímaj ma… A teraz ľažkaj…
Po mojom tele, milý, túž…
Lekcia prvá vždy je ťažká…
Chvílinku už len, a si muž…
Ľahnime… Maj ma za postelie…
Do raja vstúpme… Tu je prť…
Mažiarik tlčie, mlynček melie…
Odteraz nikdy nezablúď…
Príroda – Mať tak učinila –
Po sebe túžia žena – muž.
Blažená je ich spolná chvíľa.
Odteraz Láske takto slúž.
Po dychu Dafnis lapá sotva,
blažený na ňu zrúti sa.
Uvoľní sa mu lodná kotva –
Zvie, čo sú siedme nebesá.
-Ďakujem…Veľmi… Milá Lyka…
Utekám… Bežím za Chloé…
Po nej mi moje srdce vzlyká.
-Postoj že, Dafnis, pozhovej…!
Mladý si, stihneš toho veľa,
splyniete v šťastí obaja.
Aj ty si chcel, aj ja som chcela…
Ťažko sa city utaja…
Mladučký si, ja pravá žena,
ku mne si prišiel do školy.
Bol čistý si, ja dávno zrelá.
Blaženosť ženu nebolí.
Neľakaj sa, keď Chloé skríkne.
Aj mňa to učil iný muž.
U panny plač je čosi zvyklé –
V nebi mrak ide na prietrž.
Zľaknúť sa nesmieš ani krvi –
Omyje si ju v prameni.
Raduj sa, že si bol jej prvý,
prijal si venček zelený.
-Pýtaj si, čo chceš, za odmenu!
Vyčkávať ďalej nemám síl…
Vidieť chcem Chloé natešenú..!
-Mne si sa, Dafnis, odmenil…
Doveď ju sem do tejto húšte –
Tu môže kričať na raty.
Prvýkrát len to bude krušné,
dolinou hlas sa roztratí…
Neuzrie nik, jak plač ju drví –
Do kvetu puk sa rozvíja.
Potôčik zmyje kvapky krvi…
Spravila som ťa mužom – Ja!
Čo poznám, som ťa naučila.
S Chloé sa sprva pomaznaj.
Milá je ako lesná víla,
s nehou sa ku nej stále maj.
Sladký buď, ako šťava lozy.
V rozlete nič vám nebráni.
Na ovci sa len baran vozí.
Inakšie my sme stavaní.
Sladký je prvý kúsok chleba.
Pozor daj, nech ti nezhorkne.
Mäkúšku ľudia radi jedia,
Chlebík je však aj o kôrke.
Usmiala sa a dovravela:
-Taký je život – škola hrou…
Múdreho mal v nej učiteľa –
Do muža Dafnis domladol.
Dala mu bozk a odšumela
Do lesa – hľadať gunára…
………………………………..
Ovanul vánok tešiteľa:
Sama sa Chloé umára…
Náhli sa Dafnis, čím skôr aby
zúročil svoje umenie,
z pôžitku kým sa nevystrábi.
Vychladne cestou…“Ešte nie…“
Čo by mu Chloé na to riekla,
zrazu chcel keby od nej viac?
Tvrdne v ňom padlý anjel z pekla,
samému sebe neveriac.
Netuší stále deva jeho,
ako sa ruža odtrní.
Rozumček ešte nepostrehol,
Láska jak telom zabrní…
Nedychtí Dafnis po jačaní,
nežízni ani po bôli,
netúži zrieť, jak krv sa valí,
aj keď vie, že mu povolí…
Necháme to na inšie časy…
Nijaká zmena na paši.
Bozkami oheň Lásky hasí,
keď sa mu anjel ohlási.
Z fialiek Chloé venček vije,
Vylieza milý z húštiny.
Bolo čo s Lykou, Dafnis skryje..
Ona ho v ničo neviní…
-Tak ako húska? Či sa našla?
-Vytrhol som ju z orlích dráp…!
Zo dňa je na deň deva krajšia.
Z Dafnida je už takmer chlap.
Privinie si ju, bozkom zľúba
(Tak ako jeho Lykena…)
Panne česť – pastierovi trúba.
Dáva mu venček do vena.
Ľúbanie nie je také strašné –
Žiada krv z rán sa nevalí…
Zažne sa svieca, potom zhasne…
Zhurta nie… Radšej pomaly…
Pohladí Chloé jeho vlasy,
Pobozká bujné kadere…
Zaškvrká v bruchu – hlad sa hlási,
Z kapsičky strovu vyberie:
Ovocné placky suchoplodné,
Chlebíky, víno, syra kus…
Ošmrdok len čo Dafnis zbodne,
Dotkne sa Chloé jeho úst.
Zobáčkom čoby vtáča drobné
Pretiahne chleba do seba.
Pri každom hĺtku bozk mu vzobne.
K šťastiu im veľa netreba.
.
.
…………………………………………
koré, gr. – dievča, dcéra
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014
....nádherné veršíky..... ...nádherné... ...
Celá debata | RSS tejto debaty