Kapitola dvadsiata tretia, v ktorej Dafnis vysvetlí Chloé,.
čo je to ozvena.
Obloha jasná, nikde chmáry,
Bezvetrie, ticho na mori.
Z Mytily loď si zarybári,
Naloví rybie potvory.
Želá si panstvo mora plody,
Bohatým sadne jarná strov.
Skúsený rybár lode vodí,
Dolieha pieseň na ostrov.
Čľapocú veslá chlapov z dreva.
Nezmáha nech ich únava,
Na korme predák pieseň spieva,
Družina hneď sa pridáva.
Ozvena zdvojí pieseň mora,
Loví ju Dafnis do hlavy –
Z duše ak slová prehovoria,
Píšťala si ju vybaví.
Nepočuť hlasy zo šíravy –
Zaniká pieseň v šume vĺn.
Zálivom bárka keď sa plaví,
Lahodí uchu chvenie strún.
Jeden ich nápev rozveselí,
Po inom duša zastená.
O čaro súš sa s morom delí,
Doletí od skál ozvena.
„Nápevu plavcov ktosi dvojí…(?)
„
„Nevidí Chloé dvojníka
Na brehu mora ani v mori.
Zneje to, sťaby odnikiaľ…
Na lodi zmĺknu – dvojník zmĺka.
Na lodi spustia – spustí on…
„Druhý snáď čln je na potulkách,
skrýva sa kdesi za bralom…(?)
Alebo kdesi v hustom lese…
Nebodaj bájne sirény…(?)
Nevedno, odkiaľ hlas sa nesie,
Nechcú byť pevci videní…“
Prepláva loď a zas je ticho.
Ševelí vánok hladinu.
Poseidón moru dušu vdýchol.
Telo si k telu privinú…
Zvedieť by Chloé veľmi rada,
Na vode čo sa udialo.
Odpoveď sama márne hľadá…
Pokynie Dafnis na bralo –
Povie jej čosi o ozvene,
Prespieva pieseň o Echó –
Nešťastnej nymfe neľúbenej.
Počúva Chloé s potechou.
O gážu sa už Dafnis jedná –
Odmenou bude desať pús.
Krásna je mladosť láskysmädná,
Stojí to stále za pokus.
………………………………………..
-Nymfami sa to len tak hmýri –
Vo vode, v hore, v dúbrave.
Krásou ich božstvá obdarili,
Netíchnu hlásky spevavé.
Tancujú, hrajú, veselia sa –
Oku aj uchu potecha.
Očariť šuhaj krásou dá sa,
Pamiatku nymfe zanechá:
Po mamke dcérka krásu dedí,
Spevavý hlások od Múzy.
Počúva nocou Mesiac bledý…
Po mužoch Echó netúži.
Na flaute hráva, na píšťale,
Kytharu, lýru rozbrní,
Vrtí sa v kole neustále,
Bývava Pán z nej nevrlý!
Z diaľavy kochá v jej sa hraní.
Láskanie Echó odmieta,
Bohom aj mužom vždy sa bráni,
Daromne Pán sa obšmieta.
Na piesne žiarli, na píšťalu –
V hraní ho malá zahanbí…
Zožína slávu neskonalú.
Píšťalu Pán si prigambí.
Vytvoril On ju z rákosiny –
Kradnú mu jeho nápady…
Potupu zožal od dievčiny.
Na iný tón sa preladí.
Pastieri pasú kozy, ovce…
Vlezie mu červík do hlavy:
„Chvílinku s nimi potrkoce,
rozumu hneď ich pozbaví!“
V píšťale čujú zavýjanie,
Uvidia v panne vlčicu.
Nevedno, odkiaľ vietor vanie –
Popadnú kyjak, palicu…
Trhajú čoby vlčie telo –
Bránia si čriedu pastieri.
Rýchlo sa všetko odomlelo,
Chmúra sa chmára zošerí.
Uložia nymfy sestru v lese,
Vyprosia hlas jej od Háda –
Ozve sa, len čo ktosi hlesne,
Nikdy sa s nikým neháda.
Budí sa Echó na zvolanie,
Podchytí každý tón i hlas.
Snorí Pán – odkiaľ trilkovanie..?
Za nos ho vodí zas a zas.
……………………………………….
Neráta Chloé slzy slané,
Ani tie bozky nesčíta –
Po každej puse Echó vstane –
Nacmuká dnes sa dosýta.
…………………………………….
Echó – Ozvena, nešťastná nymfa, ktorá odmietala lásku mužov aj Bohov.
Je viacero variantov jej osudu. Iný je spojený s Narcisom / Narkissom
Hádes – Boh Zásvetia
Sirény – bájne bytosti žijúce na morských skalách – polodevy – polovtáky, lákajúce svojim spevom plavcov ktorých potom zahubia
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014
Celá debata | RSS tejto debaty