Kapitola tridsiata tretia,
v ktorej Gnaton kuje úklady.
.
.
.
.
Po láske k nemu baží Gnaton.
Aj on bol svedkom divadla.
Keby mal, platil by mu zlatom,
Opona len by nespadla.
Nezostal aby z jednej strany
Krásavec Dafnis, z druhej on:
Pastierom chce byť milovaný –
Stretnúť sa musí s Astipom.
Vystriehne chvíľu, keď je v sade.
Dionýsovho do chrámu
Spolu sa s mladým pánom vkradne,
Opáčiť Boha nedá mu.
Vrhne sa pred ním na kolená –
Ruky mu, nohy bozkáva,
Chveje sa, váľa, modlí, stená,
Zastrie mu oči mrákava.
Odsotí Astip parazita,
Okríkne trúda Gnatona.
Na počin šaľby sa ho pýta,
Voľačo mu tu nevonia:
Vyberaj všetko spoza lubu,
Priatelia tajov nemajú.
Dostojím stále svojmu sľubu,
Vyhoviem tvojmu želaniu.
Riekni mi, Gnaton, čo ťa trápi –
Hlad či smäd? Kto ťa urazil?
-Počúvaj teda… Veď sme chlapi…
Držať to v sebe nemám síl.
Hynie tvoj Gnaton, jasný pane.
Miloval vždy som plný stôl –
Mäso či ryby, mastné, slané…
Pri mise vždy som prvý bol.
Nevedel som sa dopiť vína –
Sladučké, biele, červené…
Po víne rastú Múze krídla,
zahoria lásky plamene..
Život ma gniavi, môjtybože! –
Nepijem, nejem, nespávam…
Ak mi ty, pane, nepomôžeš,
Zmárnim sa! Tak ti prisahám!
Jednostaj túžim stať sa kozou –
Keby ma ktosi premenil…
Posmieva sa mi vlastný mozog –
Iní veď myslia na ženy…
Dafnida vidím vždy a všade,
počujem tóny píšťaly,
zelenú trávu spásam v sade,
hladká ma pastier pomaly…
Tancujem, ako on mi hudie,
otieram sa mu o nohy…
-Láskou to, milý Gnaton, bude,
tučniačik ty môj úbohý.
-Gnatona zachráň, milý pane.
Vykonaj, čo je nemožné.
Na život sám si, pane, siahnem,
pred dvermi sa mu prebodnem.
O svojho prídeš Gnatončeka,
neuzrieš jeho milú tvár…
-Čo si ty, Gnaton, za človeka..?
Poslať by som ťa, vieš kam, mal..?
-Viem, pane, ale neposielaj…-
Gnaton sa zrazu rozbrečí, –
Dafnida len by som si želal…
Sľúbil si… Boh mi dosvedčí…
-S otcom si o ňom pohovorím,
keď už ti padol do oka.
-Všetečnosť vo mne, oheň horí.
Urob mi z neho – otroka!
Bude nech pre mňa mojou milou
(Zbozkáva Gnaton Astipa.)
Keby sa dielo vydarilo,
láskou by som ho zasýpal.
-Riekni mi, Gnaton, medzi nami –
Akomak nemáš ostychu?
Dafnis je otrok, ty si s pánmi
užívaš nášho prepychu.
Zaľúbil si sa do pastiera –
Ťažko sa láska vymámi.
Otrok je iba s vravou zviera,
navyše smrdí kozami.
S takým chceš líhať, objímať sa..?
Zdraví ťa ľudia osmejú.
-Dafnida ale šľachtí krása!
Na pôvod ohľad neberú.
Bohovia naši na zálete:
Afrodka rada Anchisa,
S Branchosom Apollón sa spletie,
Ganyméd s Diom láska sa…
Nejeden z nich aj pásol stáda,
dobytok vodil po paši.
Láska sa, Astip, neovláda,
Láska je tu a haraší!
Sudičky dali chlapcu krásu,
majú ho kozy za Boha:
Zapíska, ony sa mu pasú,
zanôti – hneď sú na nohách.
Ľúbia ho kozy, ba aj capy.
Pokorne sa mu podvolia.
Len ja sa musím stále trápiť,
nedôjdem nikdy pokoja.
Inakšie každý krásu vníma,
po svojom na ňu pozerá.
Zaľúbiť dá sa do Dafnida,
do stromu, rieky, do zvera….
Vyzerá smiešne zaľúbený,
nedá mu Erós pokoja.
Milujú muži krásne ženy,
Milujú iní ako ja…
Otroka telo sa mi ľúbi –
Krása je dielom slobody.
Operlia úsmev chlapca zuby,
čiernavým čuprím pohodí…
Zmocnia sa duše modré oči,
struna sa v duši prebudí.
Návnadu hoď a rybka skočí.
Milujú ľudia preludy.
Netúžil kto by zabuchnutý
po ústach, bozkoch, po tele..?
Láska ma tisíc rôznych chutí,
Láska si sama ustelie.
-Nečuť to, veru, neuverím.
Zobralo ťa to načisto.
Obrastáš, Gnaton, sovím perím –
Stávaš sa, tuším, sofistom.
S otcom si teda pohovorím,
len čo ho stretnem. Možno dnes.
-Áno, dnes, Astip! Túžbou horím!
Íverie lieta – rúbu les!
…………………………………………
.
Anchis, Branchos, Ganymédes – milenci príslušných božstiev ľudského pôvodu
(Héraklés (13) – Láomedón)
(Héraklés (13) – Láomedón)
Obrastáš, Gnaton, sovím perím – sova ako symbol múdrosti
sofista – sofisti boli obratní rečníci, niekedy považovaní za filozofov
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014
.
.
Celá debata | RSS tejto debaty