Kapitola tridsiata ôsma,
v ktorej Dryas vyrozpráva,
ako našiel Chloé.
.
.
.
.Nechápu mladí, čo má Dryas,
Čože to skrýva za lubom.
-Stoja nech Pán aj nymfy pri nás! –
v nádeji Dafnis zahúdol.
Vráti sa Dryas rúče domov.
Uplynie času neveľa.
Aj on sa modlí k svojim Bohom.
Chloine veci pozbiera.
Do kapsy zbalí poklad malý.
Vráti sa nazad do sadu.
Čoskoro pravdu poodhalí.
Pravde sa medze nekladú.
Po jedle páni rozjímajú –
Aký je krásny tento svet.
Nemali syna, už ho majú.
Budú si s bratom rozumieť.
Zjaví sa Dryas nečakane.
Nastane mĺkva tíšina.
-Vypočuj príbeh, milý pane,
neskoršie nech ma nevinia.
-Rozprávaj, Dryas, čo ťa kvári,
sužuje čo ťa na duši?
Na čele tvojom badám chmáry-
-Nerád ťa, pane, vyruším…
Nastala ale pravá chvíľa
tajomstvo Chloé odhaliť.
Nie nám sa dcérka narodila…
Rozmotať náčim onú niť…
Na mňa sa krásou nepodobá,
ďaleko má aj od Napy.
Nás iba vrásky v tvári zdobia…
-To nech ťa, Dryas, netrápi.
-Pásol som dávno oviec čriedu.
Nado mnou škovran švitorí.
K jaskyni moje kroky vedú,
kloní sa slnko nad hory…
Začujem hlások… Reku – dieťa..!
Nymfieho vkročím do hája…
Hviezdičky dietku v očkách svietia,
mliečkom ho ovca nadája.
Neverím očiam… Bisťu dade!
Čože má toto znamenať?
Nad každým Osud ináč vládne.
Kojí ho čoby rodná mať…
Náramky vedľa položené,
čelenka, obuv zlatená…
Prinesiem dietko domov žene,
predmety drahé do vena…
Nevieme, kto sú roditelia.
Vyrástla s nami dievčina.
Robotné ruky vždy sa cenia.
Nevestou nech je pre syna…
Znatného bude dievča rodu.
Dary jej keby spoznali,
prebrodiť by sme mohli vodu –
Záhada hneď sa odhalí…
……………………………………..
Nýsofan príbeh nerozmoce.
Dafnida hľadá očami.
„Tam boli kozy, tu zas ovce…
Obidve sú im za mamy…
Len či si Dryas nevymýšľa –
Vydať chce dcéru za pána…“
Pochyba hlúpa na um prišla,
Nýsofan hneď ju zaháňa.
Pobledol Dafnis. Žiadne klamy…
Otiera slzy úkosom –
Miluje a je milovaný…
Prvý fúz rastie pod nosom…
„Pridrahé veci na pastiera –
črievičky, čeleň, brazolet…
Dafnida Chloé za manžela…
Dospejú už čo nevidieť…“
Kleare hneď sa dievča zľúbi.
Pojala by ju za dcéru.
Belostné ani perly zuby…
Šijú jej šaty na mieru –
Pastierku berú do parády,
Vyniknúť dajú účesu.
Dievčenstvo s ženstvom krásne ladí,
Jemnúčko farieb nanesú…
Zrkadlo Chloé nespoznáva –
Neverí sama, ona že…
Nestícha o jej čare vrava,
Spoznať ju Dafnis nemôže.
Zišla by deva za anjela,
Za milú malú Bohyňu…
Krídelka keby rozostrela,
Čo muž, to by sa pominul.
Zvedieť by, kto sú otec, mati
Vdychnuvší krásu do tela..?
Obaja čím sú vinovatí?
To keby Chloé vedela…
……………………………………..
Na chvíľu chlapi osamejú.
Štyroma medzi očami
Potme-sa-hudsky ústa smejú –
Zo syna otec vymámi:
-Riekni mi, pannou či je deva –
Všeličo veď sa na paši..?
Čviriká vtáčik, čipčí, spieva…
Kdekto sa z Lásky pojaší…
-Dosvedčia nymfy, že je celá!
Pri bozkoch Láska končila,
Aj keď sa splietli naše telá.
Čistejšou nie je ľalia…
Vernosti sľuby sme si dali.
Skúšal nás Osud, pokúšal…
Nymfám sme, kozám prisahali.
Chloé som ale nerušal.
-Potom je dobre, synu drahý.
Vieš… Aby sa nám nesmiali…
Teraz chcem, aby sme si ľahli –
Na stoly aby podali.
……………………………………….
Hodujú páni ležiac spola,
Rozprestrú lôžko pri stole.
Dionýsofan všetkých volá –
Nemajú v bruchu mozole.
Uľahnú milí hodujúci,
Oprú si hlavu do dlane,
Hrdlo sa vínom zatekutí,
Jedivo hneď je podané.
Líhajú ľudia bez rozdielu –
S Lamónom Dryas, starý pán…
Nepozná Gnaton jedle mieru,
Kladú sa ženy ku ženám.
Hodujú starší, osve mladí –
Nespustia oka zo seba.
Zohrieva vínko, úsmev hladí,
Siedmeho letia do neba,.
Hodujú hostia do večera,
Leje sa víno do rána.
Rodia sa ódy na pastiera –
Gnaton sa veršom oháňa.
………………………………..
.
.
brazolet – náramok
Teraz chcem, aby sme si ľahli… U starých Grékov aj Rimanov sa hodovalo ležiac na lôžkach. Stolíky boli nízke, takmer na úrovni lôžka
.
D r a g o /podľa Longa/
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014
Celá debata | RSS tejto debaty