Kapitola štyridsiata,
v ktorej sa Dionýsofanovi
v spánku zjaví Erós a naznačí mu,
ako má postupovať, aby sa našli
Chloini skutoční rodičia.
.
Hosťami Sofan ukonaný
Hosťami Sofan ukonaný
Dožičí telu oddychu.
Utiahne sám sa v svojej spálni.
Do sna mu nymfy potichu
Vstupujú čoby panny lesné.
Vzývajú meno Eróta.
Píšťala sama ludí piesne:
-Klbko sa skoro rozmotá, –
Prepovie chlapča s tulcom, lukom:
-Hostinu Sofan vystrojí,
ak chce sa v zdraví dožiť vnukov.
O Chloé nech sa nebojí.
Pozve nech všetkých znatných ľudí,
priateľov, známych z Mytily.
Budem mu blízko, naporúdzi –
Zasiahnem pravej vo chvíli.
Naplní keď sa vínom čaša,
posledná čaša zábavy,
sluha nech čaše poroznáša,
zlato nech všetkým predstaví –
Nájdené veci pri dieťati –
Znamenia rodu z jaskyne.
Dieťaťu tu sa rodič vráti…
Rozplynie sen sa v tíšine…
…………………………………
Učiní, ako Boh mu velí,
Ďakuje nymfám za starosť,
Zvestuje mestu o veselí –
Vítaný bude každý hosť.
Prichodia zblízka, dôjdu zdiale,
Výslužku čeľaď dostáva.
Prinosia dary nevídané,
Vlaží sa vínom zábava.
Nemali krajšej pocty králi,
Nevojde viac sa na stoly.
Koštiale psovia ohlodali.
Láme sa polnoc napoly.
Poslednú čašu vínom plnia –
Obetu lejú Hermovi.
„Odložil ktože drobné mŕňa?“ –
Pánovi sen sa vynoví.
Povolá sluhu od pokladu,
Pokynie stíšiť náladu.
Na podnos veci Chloé kladú,
Obchodia hostí do radu,
Obchodia hostí dookola –
Neznalo krútia hlavami…
Megakla z lôžka pohľad zdolá:
-Zmiluj sa, Zeus, nad nami!!!
Vidia či dobre moje oči?
Nebude či v tom dáky mám?
Megaklés z lôžka povyskočí:
-…Umieram… keď sa pozerám…
Žije či ozaj moja dcéra?
Alebo sú to objavy
Voľajakého od pastiera?!
-Skoro ti pravdu vyjavím, –
Objíme Sofan kamaráta.
-Rozpovedz všetkým, ako sa..?
Stihla ťa kedy oná strata?
-Svedkom nech sú mi nebesá!
Našiel si syna. Mne daj dcéru.
Nezáviď šťastie starine.
Počúvať ho sa hostia berú.
-Spovedám sa vám úprimne.
V chudobe žil som v onej dobe,
minul som všetko, čo som mal.
Vojnové nám som staval lode,
zábavy pre ľud poriadal…
Neboli drachmy, prišli dlhy.
Neštekol po mne ani pes.
Od gamby sme si neraz trhli,
vidím to jasne ešte dnes.
Zbehlo sa všetko práve vtedy –
Dcérenku Roda rodila –
Úbohé dietko do tej biedy…
Sotva by bola prežila.
Uzlíček vzal som, veci tieto –
odložil dieťa v jaskyni.
Nikto ma cestou nepostretol,
nikto ma teda nevinil.
Nymfám som zveril našu dcéru,
podostlal z prútia rohožu.
Neznámi ľudia deti berú,
svoje ak poviť nemôžu…
Odobral som sa proti noci –
Porúčenô buď Osudu…
Majú nás všetkých Moiry v moci,
Chybujú ľudia do bludu…
Odrazu biedu uťal čoby –
Bohatol som a bohatol,
vymanil som sa spod poroby,
menil sa život na zlato.
Dediča nemám, milí moji –
Nezľahla viacej Rodana.
Za dcéru Boh nás upokoril.
V spánku ma ovca naháňa –
Sľubuje, že ma otcom sčiní –
Dediča rod že bude mať….
-Nehne sa lístok bez príčiny! –
vykríkne Sofan: -Otče, hľaď!!!
Vovedú Chloé v plnej kráse.
Megaklés skočí na nohy…
Nemal som dcéru… Mám ju zase…
-Milý môj priateľ úbohý,
Ovca ti Chloé odkojila –
Božie sny ľuďom neklamú.
-Odpusť mi hriech môj, dcéra milá!
-Nechajme sĺz aj pre mamu…
-Dafnida koza odchovala,
Ovečka tvoju dievčinu,
Lásku im Sudba venovala.
Dcéru si otec privinul.
Megaklés, vezmi, čo je tvoje –
Vlastného rodu znamenia.
Tvojou je dcérou naša Chloé.
Sľuby len nech sa nemenia:
Určil ju Osud Dafnidovi –
Daj mu ju teda za ženu.
Pastierka patrí pastierovi –
Vystrojme svadbu kýženú!
Rovnako sme ich odložili –
Ujali sa ich nymfy, Pán.
On pre ňu, ona preňho žili,
po boku vždy im Erós stál.
Zaplačú hostia od dojatia.
Domov sa k ránu poberú.
Nýsofan zdrží svatku, svata –
Vyšil sa deň jak na mieru…
…………………………………….
.
.
Vojnové nám som staval lode – v starom Grécku mali boháči povinnosť financovať spoločensky prospešné stavby, výstavbu lodí a podobne
Moiry – sudičky, bohyne Osudu
Hermés – polyfunkčný Boh (v Ríme Merkúr), okrem iného patrón zlodejov a podvodníkov
.
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014
Celá debata | RSS tejto debaty