Pretieram oči… Pohľad do zrkadla…
Ozvena rokov našepkáva – padla…
Voľakde v Duši tleje ešte drievce,
Jesenný potok o breh šumiac šplechce.
.
Zrkadlo jeden vo dva svety lomí.
Siaha mi z neho Dvojník po svedomí.
Rozplýva hmla sa, vedomie sa čistí –
Čo zišlo z očí, nezapadlo lístím.
.
Šantiaci klauni, aplauz spod šapita,
Vibruje v ruke čaša nedopitá.
Po rezkom tuši šapitó sa dusí,
Čierny mág spája dva mínusy v plusy.
.
Vytuším, čo sa varí v podpalubí.
V zrkadle krivom podoba sa hubí.
Dvojhlavé šteňa z kopy sena vrčí,
Ozveny zvonov znejú do chatrčí.
.
Monáda! – To som! Omrvinka Božia!
Ikony Sveta do Duše mi lozia.
Mozaiku – puzzle skladám do celiny.
Zrkadlá chodia občas na prázdniny.
.
Vtedy sa v očiach obraz neodráža.
Monáda ja som, Duša moje Páža.
Koruhva búrok vo Vesmíre vlaje.
Zavesím okno Nebies na veraje…
.
D r a g o 06/08032016
Nádherné verše... Občas vidím v obraze ...
Celá debata | RSS tejto debaty