je naozaj čisto náhodná.
(Toto pojednanie sa neodporúča čítať tomu, kto ešte nemá urobenú skúšku z medveďológie.)
1
Idze Mižo zos pušku po draže. Štretňe ho Ďuri.
-Ta dze idzeš, Mižu?
– Ta do ľesa na medzvedze.
Pridze Mižo do ľesa. Odrazu ho chtoškaj
zozadku pokľapka po pľecu a pita še:
-Na medzvedze, Mižu, na medzvedze?
Mižo še ohľadňe a za ňim stoji veľki medzvec.
Mižo ňestraci duchapritomnosc a dostaňe zo sebe:
-E-e-e-e-e… Prisambohu na kozare..!
.Tak nám zabili Ferdinanda… Vlastne… Nie o tom som chcel…
Tak sa nám premnožili medvede… Keby bol medveď Ferdinandom, riešenie by sa našlo raz dva, v krajnom prípade raz tri. Gavrilovia sú principiálni a s Ferdinandmi sa nebavia. O jedného Ferdinanda viac alebo menej… Komu dnes na tom záleží? Keby Ferdinand bolo aspoň medvedie meno… Ferdo je mravec a do hodnosti medveďa to ešte nedotiahol. Nevie, ako na to, nevie, komu sa podlízať, koho podmazať. Typický mravec Jakubove – len pracuje a pracuje a ešte aj iných na to navádza. Keby sa premnožili mravce, máme tu nezamestnanosť jedna radosť. Zatiaľ máme iba pol radosti. Alebo hádam ani toľko nie. Nezaslúžili sme si. Lebo sa nevieme radovať z maličkostí ako mravce. My sa potrebujeme tešiť – z medveďa! Nevídali… Žiadny Ferdinand. Samý Macko, Mišo, Máša… Rusi ho napríklad volajú Čaptavec – Kosolapyj. Gejza – to by bolo meno pre medveďa! Alebo Bonifác. Vy mu dáte bony a on vám facku. Veď je demokracia.Medveď toho veľa nepožerie. Taký Cibulka si ich dovolil chovať šesť. A to bol Čech! Aj kolobežky im pokúpil. Ako prezidentovi. Na ich mená si už nespomínam. Keby choval šesť kôz, mohol to dotiahnuť na farmára. Alebo šesť sliepok… Každé ráno si mohol dávať tri vajcia do skla. A tri na kontingent. Vtedy ešte cholesterol neexistoval. Cholesterol sa k nám dostal s banánmi. Ako bonus. Alebo sesibonus, ktorý sa dostal až do pesničky. Sesibon… Najznámejším sesibonistom je lasica. Vlastne Lasica. Pesničiek máme dosť. U nás aj medvede majú svoju hymnu:
-Medzvecku, daj lapku, pojdzeme po babku…
Niekto mal na medvede zub a pôvodný text doplnil o slová:
-Medvedica sa opila, všetky mladé podusila…
Medvede si potravu nedusia ani nesmažia. Ani mäso nedusia, ani zeleninu. A to ani vtedy, ak je v lese dusno. Uprednostnia surové… Tak prečo by sa dusili navzájom? Veď je to ešte menej humánne, ako hodiť granát do vody. Ten pohluší ryby a medveď si lososy už iba pozbiera po čerstvo pooranom poli. V Japonsku konzumujú medvede ryby pekne do chrumkava ožiarené… Recept získali z Černobyľu.Jeden bača mi rozprával príbeh.
-Bol júl, nádherné leto, vtáčiky spievali, aj keď falošne, ovečky sa pásli na pažiti, chlapci pásli husi, slniečko svietilo, nuž som sa pustil do oberania malín. Krásne červivé… pfuj!… červené, sladučké, šťavnatúčke… Oberám, oberám, voľačo do vedierka, voľačo do úst… Len tu odrazu zbadám, že z jednej strany oberám ja, z druhej medveď . Obrovský. Takmer ako Jánošík! Nechal som maliny malinami, zobral som nohy na plecia a trielil, čo mi dych stačil. Mám totiž astmu. Medveď za mnou. Ja do lesa, i medveď do lesa, ja na lúku, i medveď na lúku. Už mi bol celkom v pätách, potvora jedna chlpatá, lenže ja som nestratil duchaprítomnosť a hybaj cez zamrznutú rieku po ľade na druhý breh! Medveď sa kĺzal, kĺzal… Cez rieku sa neprekĺzal, rozčapil sa na ľade na tých svojich labách. Len tak som sa ho zbavil…
-Bača, -rečiem, -voľačo tu nesedí, veď ste vraveli, že ste maliny oberali, a odrazu – ľad…
-Jáááj, jedno som ti, chlapče, zabudol povedať – ten medveď ma naháňal od júla do decembra…Takže tak… Medvede sa premnožili… Vraj… A či už neplatí staroslovanské porekadlo – Medveďov sa neľakajte, na množstvo nehľaďte?! Zaujímavé, že na juhu v Medveďove medvede nežijú. A ak žijú, tak veľmi zle. Kríza… Kto dá dnes medveďovi cestoviny..? Len tak mirnix – dirnix..? Medvede sa majú najlepšie v politike. Aj u nás, aj v Rusku. Tam je medveď putujúci. Vyšľachtený len pre túto potrebu. Náš Medveď sa uskromnil s funkciou ministra. na viac asi nemal. Teraz spí v brlohu a vyčkáva. V politike sa každé väčšie zviera odhalí – aj Líška, aj Zajace, aj Wolf, Farkáš, Kanis… Svet je premedvedený… je priam prešpikovaný medveďmi. Neustriehli sme to, neodhadli sme reguláciu stavu medveďov na križovatkách našich vodných tokov… Niekde tokajú hlucháne, niekde voda… Tokáň je dusené mäso z tokajúceho hlucháňa. Nezabránili sme medvedej sexuálnej revolúcii… Aj medzi medveďmi sú takí, čo iba malé medvedence robia. Medvedice už vrhajú (oštepom, samozrejme) na každom rohu. Pod každou jedličkou. Medvede žiadajú hniezda záchrany, a my im ponúkame hniezda – guľometné! Sotva pristanú medvede na takú dohodu.
Pojedli sme medveďom maliny a čučoriedky, teraz sa čudujeme, že konkurujú niektorým vrstvám našich spoluobčanov. Delia sa s nimi o kontajneríky, značkujú si rajóniky. Ani do mesta sa nezdráhajú prísť.Medveď nie je zlý. Keby bol zlý, nekamarátil by sa so zajacom a ježkom. Navyše filmový seriál by sa nemohol volať Vlk a zajac, ale Medveď a zajac. Medveď je ombudsman. Chráni zajaca pred líškou a vlkom. Zajac je koťuha. Stále niečo vyparatí, spíska, ani píšťalku nepotrebuje, provokuje vlka, provokuje líšku, a keď to už má schytať, v poslednom zlomku sekundy sa stihne skryť za medveďov chrbát. Ako za tieňovú ekonomiku. Na medveďa si vlk netrúfne. Medveď je hoplita…ťažkoodenec. Len ťažko sa odeje do svojho kožucha. A potom skôr ako preskočí, povie: -.Hop! A pod dojmami z marišky je presvedčený, že „líta“. Ale to iba v Česku. Slovenské medvede nefajčia. Iba niektoré medvedice na schodisku.
V zime medveď spí. Alebo sa aspoň tak tvári. Aby mal od každého pokoj. Leží si v brlohu a pozerá televízor. Digitálny. Chová si tam v klietke medulienky, ktoré ho zásobujú medom. Medveď je labužník. Preto si často líže labu. Namáča do medu a líže. No čo? Dnes líže kdekto…Smotanu… Niektorí aj dvojjazyčne…
Podľa medu bol medveď aj pokrstený. Med – veď! Po nemecky Honig – doch! Po štúrovsky Méz – hisz! Alebo je to po komáromsky..?
2
Medvede sú rôzne. Medveď domáci, medveď lesný, medveď poľný, medveď cirkusový, medveď zoozáhradný a vlk samotár. Ďalej medveď politický a medveď naštvaný. A tiež plyšový (nesprávne slangové pomenovanie medveďa plešivého), Balú a Macko Pú.Existujú aj iné, menej početné a menej populárne odrody medveďov, napríklad medveď hnedý alias brtník. Medveď hnedý pochádza zo severného pólu. Veď nie nadarmo sa volá Ursus Arctus, po grécky Arkudi. Teda arktický. Keď pojedol medveď hnedý na severnom póle všetky tučniaky, presťahoval sa v rámci veľkého sťahovania maródov o voľačo južnejšie. Tu založil niekoľko dynastií medveďov. Tak vznikol napríklad Grizzly.Medveď Grizzly sa vyznačuje tým, že občas niekoho pogryzie. Grizzly si v Amerike nikdy nemohol byť istý svojim životom pred Winnetouom z kmeňa Apačov Meskalerov. A pred jeho medveďobijkou. To nebola palica, to bola puška… A tak sa presťahoval až na Slovensko. (Winnetou ho však ani tu nespustil z očí a usalašil sa v jednej nemenovanej osade. Za bakšiš občas pózuje markizákom.) Keďže nejedol, zakrpatel a stal sa z neho medveď krpatský, podľa vlastencov medveď tatranský – kontajnerový. Pricestoval k nám cez Poľsko, kde dostal aj to priezvisko – Ursus. Ursus je poľský traktor, ale to iba kvôli konšpirácii. Lebo medvede sa rady stretávajú v konšpiratívnych bytoch, prezlečené za iné veľké zvieratá, napríklad za gorily. Ako na maškarnom bále… A rozvážajú sa zásadne na traktoroch. Poľských. Posledný grizzly žil u nás na prelome 60. – 70. rokov minulého storočia. (Ale ten čas letí…) Aj meno mal také – Gavril Gryzlov. Bol to múdry medveď. Aj do Smeny písal. O čom? O nejakých veľkých zvieratách. Gorily vtedy ešte neboli. Žeby o paviánoch? Gryzol, gryzol, až nakoniec dogryzli jeho. Taký je už svet – nevďačný. Poznať ste ho mohli podľa medvedej brady. To aby mu u nás zima nebolo.Keď sa raz rozhádali synovia Veľkej Medvedice, táto od žiaľu ušla až na oblohu, kde vegetuje podnes. Aj so svojou menšou sestrou. Zametajú kozmický prach a vyrábajú z neho vegetu. Vegetu – celému svetu!Grizzlyho bratranec z tretieho kolena je kadiak. Kadiak kadí po kadibúdkach a roznáša medzi medveďmi srdcové choroby. Preto jeho pôvodné meno bolo kardiak. Kardiak sa rád priživoval na károch poriadaných diakmi, priberal na váhe a strácal na vážnosti, a pri svojej pažravosti raz prehĺtol „r“ zo svojho vlastného mena. Odvtedy ho všetci prezývajú kadiak. Bez toho „r“. Ako napríklad v slove Ludolf IV. Sám sa za to hanbí, a preto žije utiahnuto. Opasok má už utiahnutý na poslednej dierke. Viac už preto pribrať nesmie. Občas si uťahuje z turistov v mormonskom štáte Uťahu. Tam je všetko za uši pritiahnuté. Chudák medveď… Jedna žena mu nestačí… A tých svokier čo potom majú…Baribal, čiže medveď čierny, pochádza, ako už jeho pomenovanie napovedá,. z černošska. U nás sa pre každý prípad nezdržiava, lebo ako medvedia národnostná menšina by to mal ťažké. Musel by získať prinajmenšom dvojité občianstvo. Na jednej strane by bol baribal, na druhej napríklad medveď ľudový…. Alebo ľadový.. Na našu škodu. Pretože baribaly hrajú kontinentálnu ligu v loptovej hre bari – bal. Jej korene siahajú do temného staroveku a do talianskeho mestečka Bari. Ako prví ju začali hrávať siamské dvojičky Bar & Bar, mýtickí to praotcovia kmeňa Barbarov. Vodcom Barbarov bol ich spoločný syn Barbarossa, prezývaný Bedřich.
Indovia, ktorí pochádzajú z Rómska, si prispôsobili medveďa vlastným potrebám a vypestovali medveďa pyskatého. Indovia sa tešia, keď im niekto pyskuje. Nemusia to robiť sami. To na nich zanechalo dedičstvo kolonializmu. Kolonializmus znamená, že medveď pyskatý sa najradšej kúpe v v čistiacom prostriedku Colon (vyslov – kolón), ktorý nasypú Indovia priamo do rieky Gangy. Takto vykúpaný medveď pristavuje na uliciach mladé dámy a zdraví ich: -Čó – Kolon! (Pomôcka pre Talianov: -Čau, Kolon!)Číňania však tromfli Indov na celej čiare a a vyklonovali si medvedíka zvaného panda. Panda je veľmi nešťastná, pretože chce mať na občianskom preukaze farebnú fotografiu. Pôvod má panda v starovekom Grécku. Volala sa Pandora, niekedy ju volali iba skrátene – Dora, Dorka, Panduška, Pandička. Prisťahovala sa spolu s Dórmi. Vtedy sa ešte živila výrobou hracích skriniek. Aj sa tak volali – Pandorine skrinky. Otvárali sa veľmi jednoducho. Iba niektoré nepodarky dvojducho. Obyčajne v nich zlí ľudia väznili Nádej a prispievali jej na konto. Panda ešte netušila, že raz príde namiesto Pandory euroval. To znamená, že celá Európa si bude váľať gule… ako chrobák skarabeus. Európa priletela do Grécka na býkovi a odvtedy sú v Indii kravy posvätné. Nepodarky pandoriných skriniek sa predávali v starogréckych číňakoch.
Keď je panda veľmi hladná, nepohrdne ani pandravami. Pandrava – vlastná sestra medvedíka obyčajného, ktorý je taký škaredý, že sa skrýva v našich záhradách pod zemou. Krt to nie je. Záhradníci ho obľubujú pre jeho priateľskú a prítulnú povahu a prikrmujú ho koreňovou zeleninou. Tú nakupujú u Joža Koreňa. To nie je žiadna skrytá reklama. Je to reklama otvorená. Tak, ako Pandorina skrinka. Takže sme dospeli k záveru, že panda je vlastne medveď kanibalský.
Kanibal je bal pre tých, čo majú vo svojom mene „kan“. Napríklad Kan-is, Ku-kan, Kankán, Ku-Klux-K(l)an. O ich čínskom pôvode pochybností niet.
Kto chce vidieť medveďa ušatého s bielou škvrnou v tvare písmena „V“ na prsiach, nech si ho pohľadá na obrázku, alebo nech si ho nakreslí a kochá sa. Medzi medveďmi je to inteligent, lebo vie čítať a pozná už to písmeno „V“. Zatiaľ iba veľké, čo po medveďsky znamená: -Varúúúúj! .
Existuje aj medveď okuliarnatý. Ale ten je taký krátkozraký, že že sa mi nikdy nepodarilo čo i len zazrieť ho. Najmä ak vystupuje v slnečných okuliaroch s UV filtrom. Najlepšie si rozumie s okuliarnikom indickým a so slepým črevom. Pivo im nechutí, a tak chodievajú spolu na kombuchu.
Mýval síce nie je medveď, ale za medveďa sa počíta. Takého maličkého… Teda za medvedíka. To kvôli štatistike a sociálnej výpomoci. Je taký čistotný, že si vyslúžil aj prezývku – medvedík čistotný. Čistí si nielen kožuch, ale aj nohavice a mokasíny. Často ho môžeme vidieť okolo čističiek odpadových vôd. Vypomáha aj pri straníckych čistkách. A snaží sa… Koťuha!
Medveď ľadový nie je z ľadu. Ani zo snehu. Je z mäsa a kostí. A ešte z kožušiny. A mäso a kosti aj je, takže sa nečudujme. Ale iba ak nejaké nájde. Keby bol ľadový medveď z ľadu, lete by sa roztopil. A v zime by absolvoval zmŕtvychvstanie. Zo všetkých medveďov má med najradšej práve medveď ľadový alias biely. U nich je to veľmi úzky profil. Asi taký, ako úzke „e“. Najmä med turecký. Škoda, že v Severnom Medveďsku včely nerastú. A nepostavili tam ani jeden lídl. A tak už celé generácie ľadových medveďov čakajú na svoj prídel medu. Márne… Namiesto toho im posielajú prídel múky a cestovín, ktoré si medvede odvážajú na taxíkoch. Takých – sobích. Hlupáci! (Nie medvede, tí, čo posielajú…). Veď medveď nevie ani piecť ani variť. A tak je odsúdený k večitej žízni.
Medveď jaskynný sa zdržiava v spoločnosti jaskyniek. Jaskynky nie sú minijaskyne. Jaskynky sú české víly či skôr Amazonky a unášajú deti, najmä Smolíčka – Pacholíčka. Ešte že Smolíčkov v poslednej chvíli zachraňujú jelene. Ak má čas (ten medveď, nie onen jeleň), zoberie rebrík a nalepuje na steny jaskyne kvaple, respektíve stalagmity, stalagnáty a stalaktity. Potom uvažuje, čo z toho je čo, až je sám z toho – jeleň. Tak vznikol medveď jeleňovitý. Toho zatiaľ v encyklopédiách nehľadajte, slúži výlučne pre vojenské účely. Obranné, samozrejme…
5
V takejto zmelancholenej nálade sa otáčam chrbtom k ulici a tvárou v tvár k výlohe neveľkého obchodíka s obuvou. Ako Ivan k chalúpke strýčka Toma… Alebo baby Jagy..? Baby sa rady jagajú. V Mrázikovi to bolo, len neviem, či aj v tohoročnom… Zimné topánky zlacneli o neuveriteľných sedem percent (A že vraj kríza…), jar cengá na dvere a niekedy aj na trire…
Osem euro… Púhych osem euro…Konvertibilých (zatiaľ)… Ako za totality… Vlastným očiam neverím… Osem euro… Ale… do… (Už ani sám neviem do čoho… Stále sa mi to pletie… ) … Veď to nie sú topánky… Topánky sú o trošku väčšie… Najmenej o tri čísla… Čo to je?
Čítam:
Cengáč na plašenie medveďov.
Až mi mráz prebehol po chrbte. (Nie Jano Mráz – ten behá za babami.) Pozerám sa do ulice, aj za rohom som pre každý prípad vyhodnotil situáciu. Nič. Nikde žiadny medveď. Ej, či som si len vydýchol. Ani dobrý, ani zlý. Iba udupaný sneh po včerajšom gorilení.
Nuž hej, voľakedy som na Javorine zažil návštevu medvedej rodinky priamo na hraničnom priechode. Matka s troma roztomilými medvieďatkami. (Matka až takým roztomilým dojmom nepôsobila.) Ich otec asi tiež pásava kone na betóne – Kadzi chodzi, dzeci robi! A vykašle sa na ne. Matka nech sa stará! Od ktorého tvora to len mohol odkukať? Žeby od kukučky? Priestor colniska bol v okamihu ľudoprázdny a dvere budovy by boli pozamýkané aj na sedem západov, keby sa to dalo. Ako sezam, zatvor psa! Napriek hroziacemu nebezpečenstvu túto rodinnú idylku jeden poľský priateľ vyfotografoval. Pózovali mu ako na súťaži Miss hore bez. Pravda… Až o chvíľu… Spoza kovového plota…
Iný môj priateľ, Vladimír, ktorý sa necháva oslovovať Ivan, sa pred pár rokmi dostal do úzkych a zároveň do širokých medvedích pazúrov doslova a dopísmena. Nepoľoval na medvede. Bol na hubách…. Mal z medvedieho pekla šťastie. Dostali ho z toho. (Vtedy ešte lekári neštrajkovali.)
(S tou Javorinou aj s Ivanom je krutá realita. Ako aj príbeh s cengáčom, ktorý si budete môcť dočítať nabudúce. Ostatné tvrdenia v tomto pojednaní berte s určitou či neurčitou rezervou. Len nekradnite rezervy z áut. Medvede to nerobia…)6.
Vstupujem teda do obchodíku s obuvou na rohu dvoch ulíc, presnejšie jednej ulice a druhej uličky vedúcej na trhovisko. Slušne pozdravím, občiansky preukaz nevyberám, petičnú listinu nepodpisujem, lebo tu žiadna nie je. (Najradšej sa podpisujem pod príjem peňazí. Naposledy som tak učinil roku 1989… Vlastne nie, to mi odoberali otlačky prstov omrznutých nôh.). Prejavujem záujem o cengáč na plašenie medveďov. Mladé predávačky si ma so záujmom prezerajú, šacujú. Vždy lepšie, ako by mi niekto šacoval vrecká. Vysvitá, že som v tomto miléniu prvý zákazník, ktorý nikomu nič nezakazuje, a ktorý sem prišiel nie kvôli topánkam, ale kvôli cengáču. Na medvede. Doteraz každý plašil iba škorce. Už sa tešia na tržbu. Lenže ja mačku vo vreci nekupujem. Šidlo sa z vreca vykľuje, ale mačka?
Prosím si návod na použitie. Nemajú. Ešte že sa usmievajú. Prosím si ukázať funkčnosť cengáča v praxi. Lebo teórie sme tu už mali rôzne a ani jedna sa neosvedčila. Dievčatá sú samá ochota. Akoby tu šlo o ochotnícke divadlo. Aj naďalej sa usmievajú. Jedna z nich, tá blonďavejšia, vyberá zo šuplíka a nasledovne z neveľkého puzdierka predmet začínajúci držiačikom a zakončený guličkou veľkosti ping-pongovej loptičky farby tmavšej metalízy. Snáď išlo o platinu, tá je teraz v kurze. Ruka predávačky sa dostala do polohy medzi jej tvárou a mojim ksichtom (xychtom by sa mi páčilo viac). Rukou potriasla. Nie mojou, svojou. Tou, v ktorej držala cengáč. Keby si bola včera večer hrkla pár pohárikov, ruka by sa jej triasla sama od seba aj sama k sebe a nemusela by sa unúvať. Ozval sa veľmi príjemný zvuk cengáčika. Žiadne stereo, žiadne kvadro. Krásny ľúbezný monozvuk. Karel Gott medzi cengáčmi… Alebo aspoň Kuli.
Spomienky ma ako stroj času prenášajú do môjho detstva. V oných časoch vešali čosi podobného, iba o voľačo menšieho a mosadzného na obojky bačovským psom značky pumi a puli. Ja ich nerozlišujem, obidve fajty sú pre mňa rovnaké. To sú tie malé čierne, čo obracajú ovečky na paši a naháňajú ich do košiara. Stáli asi päťdesiat halierov (nie psy, hrkálky), teda necelé tri centy a ešte vám aj vydali. Nepamätám, na čo to psom dávali, možno tiež na medvede. (Také, mosadzné…) U nás síce medvede neboli, skôr sa k nám zatúlal nejaký ten vlk s kamarátmi… Ale istota je istota a niekedy aj guľomet. Medvede nám ukazovali za tri koruny vo zverincoch cirkusu Európa (Už vtedy… Aké priliehavé…) a varieté Sputnik. Obidva boli české.
Vráťme sa do reálu. Pýtam sa, ako to mám použiť v praxi. Veľmi jednoducho…
Priviažete si ho na plecniak (ruksak, hatižak), idete po lese, keď robíte kroky alebo stojíte namieste a poskakujete s plecniakom na chrbte, vy sa natriasate, plecniak sa natriasa, natriasa sa i cengáč a – on cengá (na všeobecné prekvapenie…) A plaší medvede.
Hm… Lenže čo, ak ak sa unavím a zastanem. Cengáč okamžite zmĺkne. A nešťastie je tu. To v prípade, že pôjdem do lesa len tak, bez plecniaka. Alebo sa zastavím… Aha… To môžete cengáč držať v ruke a cengať, čo vám hrdlo ráči (Lenže to by som sa nacengal, a to ja zase nechcem.)
A čo, ak je medveď hudobne nadaný? Melódia sa mu zapáči a on ma potom nepustí z uší. Možno aj tancovať začne. Ako v cirkuse. Alebo opačný extrém – medveď si pomyslí, že sa to nejaká neposlušná ovečka zatúlala, že si len tak odskočila, taká tulajka. A tá hrkálka že visí na jej krku. Už-už sa mu začnú zbiehať slinky na lacnú korisť. Odpozoroval to od Pavlovovho psa. Baranom síce som, ale obetným… Jeden medveď nikdy nevie… a dvaja tiež. Ďalší variant – medveď môže byť hluchý. Ako poleno. Alebo patrón. S tým výrobca cengáčov neráta. Jeden môj známy medveď bol taký hluchý, že mu na nohu spadlo desaťkilové závažie, a on to vôbec nepočul. Pre hluché medvede by mali vyrábať cengáče s tlmočením do posunkovej reči. Medveď sa pozrie a posunie sa ďalej. Medveď je PUDr – posunovač u dráhy.
Ďakujem, lúčim sa, nekupujem. Dievčatá zosmutneli.
Na ulicu vychádzam pomalým krokom. V uponáhľanej dobe pomalým krokom… Len čo urobím prvý krok do ulice, začujem – zvuk cengáča! Reku, dievčatá vyšli za mnou… Keď už tá sranda musí byť… Ale nie… Aha… Cez ulicu prechádza moja známa. Helenka. Helenka idúc šmatre v kabelke ani medveď v kontajneri… Vyberá z nej – mobil. Z mobilu sa prerušovane ozýva zvuk cengáča na medvede. Nepočuť to na vlastné uši, neuverím. Náhoda je blbec, alebo poli… (Doplňte podľa vlastného uváženia.)
Dlho do noci nemôžem zaspať. Mrvím sa v posteli ako na omrvinkách zo suchého chleba… Rozmýšľam – o medveďoch, o cengáčoch… Nie je mi ľahostajné, či niekoho Maco spapká, alebo sa mu vyhne (Nemýľme si vyhne a Vyhne. Vo Vyhniach stál kedysi pivovar.) Nad ránom konečne usínam spánkom spravodlivých ako naše súdy. Teda sudy s vínom… A mám aj sen… Veštecký…
Sedím si v lese na pníčku, sedím, kochám sa kopami odpadkov (Kopa je síce 60, ale odpadkov je oveľa viac.) – plastové i sklené fľaše, plechovky od konzerv, papiere, zvyšky zeleniny, škatuľky od cigariet… (Aj krabička je čechizmus – kto by si to len pomyslel…, takto nám Česi zašpinili jazyk…) Kto si to má zo sna všetko zapamätať… Hádam keby som na Kvetnicu zašiel… Čochvíľa ma poteší veverička šištičkou či lieskovým orieškom, zajačik cez čistinku prebehne, sojka či straka preletí… Ako za feudalizmu. Len medveďa nikde. Ale čo, keby predsa len… Musím sa poistiť. Odväzujem cengáč z plecniaka, podobne ako vo filmoch odväzujú z maskáčov granáty, beriem ho do ruky a cengám, ako miništrant v kostole. Pomimo mňa sa trúsia turisti, veľa turistov, motajú sa jeden cez druhého, každý drží v ruke cengáč na plašenie medveďov a pocengáva si. Cengáče cengajú ako nacengané. Radosť počúvať.
Aj ja by som si rád zavesil cengáč na krk, aby som mal ruky voľné, ale vnútorný hlas ma varuje – na krku vraj cengáč škrtí, mohol by ma uškrtiť, bárs aj nechtiac, o to viac chtiac niekto, kto má na mňa zub múdrosti. Škrtičov chodí dnes po svete habadej, ba hádam aj dva habadeje. Keby ma uškrtil, ani si neškrtnem. V lese sa síce škrtať nesmie, najmä zápalkou v dobe sucha, ale čo, keby..? Vlk sa vraj bojí ohňa. Ako medveď cengáča. Turisti by mali chodiť po lese s fakľami (pochodňami). V jednej ruke fakľa, v druhej cengáč… Ak to niekto odhlasuje, tak jedine náš parlament. Alebo ten euro… (O diviakoch radšej ani neuvažujem.) Pre istotu si apoň ten cengáč ponechávam v ruke, cengám, ani čo by ma za to platili. (cengáč či cengateľ z povolania – taký Quasimodo…) (Q som už dávno nepoužil… Hádam od obdobia Q-horúčky.)
Zatiaľ to funguje. Blíži sa malé finále. Z ničoho nič alebo skôr z čohosi čosi žiadajú o vstup do diskusie moje laxaticky orientované črevá. Vlastne iba jedno – hrubé. Slepé do toho nevidí. Cíti sa byť preplnené ako autobus MHD o 16.00 a žiada o povolenie odľahčiť. Našťastie, cudzí turisti sa kamsi vyparili. Popárovali sa a vyparili. Snáď boli pod parou. Dosvedčiť to nemôžem. Nachádzam vhodné miestečko, peknú jamku, ako by len na mňa čakala. Priam sa žiadze vykonať to práve do nej. Pre každý prípad sa ešte raz poobzerám, vyhodnotím situáciu, prijímam opatrenia (Tak ma to na vojenčine učili. A zase Česi…)
Snímam plecniak z pliec, kladiem ho na zem vedľa jamky, jednou rukou cengám, druhou si nohavice rozopínam, cengám, sťahujem si nohavice niže kolien, cengám, čupnem, cengám, druhou rukou odháňam dotieravý hmyz (Okrem múch, tie aj tak neodletia.), cengám… Nastáva kritický okamih môjho života – Harmasan! Dvojvrstvový! Použiť… Potrebujem… A na to potrebujem obidve ruky. Potrebujem teda prerušiť cenganie. Iba na chvíľočku, ale prerušiť. Zatajím cibuľový dych a prerušujem… A tu ho máš! Medveď len na to čakal. Vyrútil sa spoza zákruty ako Fitipaldi a jedným skokom bol pri mne. Položí mi labu na plece, pozrie mi do očí a ľudským hlasom prehovorí: -Potrebujem urobiť dobrý skutok, Nastenka… Vlastne nie, -A či ty, červík zemský, nevieš, že v lese sa máš správať ticho a udržiavať lesný pokoj?! Porušil si pravidlo slušného správania sa v lese, a teraz budeš za to pykať! Studený mráz mi prebehol po chrbte a zmenil sa na horúci, aj v mojom hrubom čreve sa ešte čosi našlo… Vyskočím utekám, trielim, čo mi nohy stačia, cengám…
(Skúsili ste už niekedy utekať pred medveďom sa nohavicami stiahnutými niže kolien a ešte si pritom cengať? Skúste! Odporúčam… Od smiechu by praskol nielen Mechúrik Koščúrik, ale aj medveď s veveričkou a zajacom. Preto by mal ktosi vymyslieť cengáč digitálny (na spôsob televízie), aby cengal a plašil nezávisle od potriasania.)
Odrazu skameniem. Ktosi ma drme za plece… Pootvorím jedno oko… Je to on! Starý dobrý Maco Mlieč! Čo u mňa už roky rokúce slúži a hádam už aj presluhuje, za púhy tabak a pálenô. Na dôchodok ani nepomyslí. Rečie: -Chceli vás zobudiť, pane, ale ja som im to nedovolil. Môžete spať pokojne ďalej… A vzdialil sa. Či mi len odľahlo…
Ráno sa vraciam do obchodu s topánkami a cengáčmi. Dievčatá sa potešili, že som si to rozmyslel, a že ten cengáč predsa len kúpim. Tržba bude… Ale nie… Prerátali sa… Ja som prišiel so zlepšovacím návrhom. Čujme!
Navrhujem, aby nie turisti a hubári behali po lese s cengáčmi. Cengáče by mali nosiť na krku – medvede. Navyše by mali mať medvede oblečenú reflexnú vestu. Takto turisti medveďa zďaleka zbadajú aj v hmle a navyše ho začujú. Vestu môže mať aj reflexnú aj nepriestreľnú v jednej osobe (najlepšie tretej jednotného čísla). Lebo ani medveď nikdy nevie… A my vieme, akí sú dnes ľudia. Každú chvíľu niekto strelí capa. Raz sa však môže pomýliť, a strelí – medveďa. Keby ocengačovaný reflexný medveď náhodou zastal alebo zaspal, cengáč by sa mu mal samočinne prepnúť do programu B a cengať zo záznamu. Uhádnite, v ktorom uchu mi zvoní..? V babskom…
Dievčatá sa na mňa pozerali, ani čo by som nebol z tohto sveta. (A vari som?) Uznali, že mám pravdu. Hádam by boli uznali aj to, že mám Rudé právo. Aj keď už ani nevedia, čo to je…
Zastavil som sa u nich aj na tretí deň.
Pýtal som si cengáč na plašenie – goríl!
Ak by ste náhodou zazreli z električky medveďa himalajského v Tatrách, vedzte, že ide o optický klam a jeho podobnosť s našim medveďom je čisto náhodná. Alebo sa ten medveď zbláznil. Ani by som sa mu nečudoval.
Ale sme sa rozcengali… Ako v Bratislave na námestí… V ktorom že to bolo? A na medveďa zabúdame. Čert nespí. Veď odkedy medvede v zime nespia, akoby do nich vošiel čert. Ten Trepifajksl.
Čo poviete, pani Mullerová..?
.
.Uverejnené: Pravda Blog Február 2012 (Cengáč 1 – 6)
OdpovedaťPreposlať
|
zakomplexovaný chudák čo si ide robiť srandu z... ...
Celá debata | RSS tejto debaty