Skalného brala dcéra Echó –
Nymfa z rodiny oreád –
Bavila družky svoje smiechom
A kto ju stretol, bol jej rád.
Boh Pán jej v lesoch neraz dvoril –
Jamba bola ich lásky plod –
Básnikom liala olej do žíl
A slová kládla do ich stôp.
Aj satyra vraj mala rada…
No ľudia toho napletú…
Vraj vznikla s Pánom z toho zvada –
Echó jej padla v obetu…
Chodieva Zeus na zálety,
Polaškuje si s nymfami.
Žiarlivá Héra za ním letí
A spraví riadne tsunami,
Keď nachytá ho in flagranti,
Alebo len ho podozrie,
Či uzrie, ako s nimi šantí –
S Diom to býva vtedy zle…
A tak sa Zeus Echó milej
So svojim trápiem zdôverí.
Prosí ju, kým sa láska minie,
Na chvíľu zbaviť od Héry…
Odíde. Héra v pätách je mu…
Echó ju milo osloví –
Štebocú spolu, menia tému –
Pomáha Echó Diovi…
Keď zdá sa rečí príliš veľa,
Héra sa klepne po čele –
Porozumie, že naletela
Tej milej nymfe veselej…
Vyberá jej trest priliehavý –
Uprostred lesov malebných
Nikdy viac prvá neprevraví,
Len zopakuje po iných!
A tak sa Echó užialená
Utiahne od nýmf, od ľudí,
Lesmi sa túla jej ozvena.
Akože lásku prebudí..?
Slzičku pustia modré oči,
Ju nočná rosa napája.
Jedného rána Echó zočí
Po lese loziť šuhaja –
Krásavca, kieho nevídali
Po šírošírom okolí.
Má črty božskojemné v tvári…
Nymfu až srdce zabolí…
Srdce ju tiahne k Narkissovi,
Nespúšťa chlapca z pohľadu –
Ústami ho však neosloví,
Chodieva za ním odzadu …
Vypovie Narkiss dve-tri slová –
V odpoveď čuje ozvenu.
Echó sa pred ním za strom schová,
A tak ju má za šialenú.
Podíde k nemu… Dotkne sa ho,
Aby ho v láske objala,
Aby si aj on na ňu siahol
A šťastní boli obaja…
Narkissos ale nepochopí,
Čo dievčia láska znamená.
Nevloží svoje do jej stopy –
Srdce má sťaby z kameňa…
Smutná a ohrdnutá deva
Chradne, chudne a vysýcha.
Veľa dní sa už neusmieva,
Dopíja horkosť kalicha –
Posledný hĺtok svojho žitia…
Už len posledné kropaje…
Skôr, než odíde do nebytia,
Narkissa v duchu prekľaje –
Želá, nech spozná, čo je ľúbiť
A pritom nebyť ľúbený,
Nech s láskou padne do záhuby
A nech to Osud nezmení..!
Odišla Echó do nebytia,
Kosti sa menia na skaly.
Jej dušu z podsvetného prítmia
Do Elýsia pojali…
Nezaspieva nám svoje piesne –
Zanechala len ozvenu.
Odpovie všetkým, ktorí v lese
Si na jej lásku spomenú.
(Oreády – horské nymfy,
Pán – boh lesov a prírody,
Jamba – premenila sa na stopu –
básnickú, teda jamb,
Satyrovia – pôžitkárski lesní a horskí
démoni, niekdy s capími nohami a ušami,
prípadne s rožkami
Narkissos – pozri samostatný rovnomenný
príbeh
Elýsion – raj v zasvetí
V inej verzii boh Pán žiarli na satyra
a nahovorí pastierov, aby Echó zabili
a roztrhali na kusy.)
D r a g o 04/05042012
......ľúbiť.......a nebyť ľúbený...... ...
Celá debata | RSS tejto debaty