Drahoslav Mika

(3)
I čo si Ínó nevymyslí,
Detí sa aby zbavila…
Dáždik je stále horkokyslý –
V Nefelé slzí bohyňa…

K nečistým čarom uchýli sa,
Pomýli Matku Prírodu,
Stráca sa z polí kvetov krása,
Skúpe sú mračná na vodu.

Obilné zrná tajne suší,
Nevzišla aby úroda.
Schytáva Frixos poza uši,
Manžela červom nahlodá –

Posla nech vyšle do veštiarne –
Delfy sú, čoby kameňom…
Apollón nech sa trochu starie,
Pýthia zvie nech, čo je v tom…

Athamás teda posla vyšle,
Tabuľku dá mu s opytom,
Obetu koná, čo už inšie,
Bol si len aby načistom…

A keď sa posol naspäť vlečie,
Ínó mu tajne v ústrety…
Postaví sa na cesty priečne,
A tu si naňho posvieti…

Nakŕmi, uspí chlapa vínom,
Odpoveď mení za inú.
Jeden klin kým sa iným klinom…
Zahrá si Inó nevinnú…

Athamás prijme dosku. Číta…
Marí sa mu, či nemarí..?
Obeť si ľudskú božstvo pýta –
Zomrieť má Frix na oltári…

Bráni sa otec… Ako..? Syna..?
Božskej aj ľudskej krvi plod?
Inakšie to však národ vníma –
Pohynie všetko, niet ak vôd…

(4)
Na svitaní sa Frixos s Hellé
Rozlúčia v slzách neviny.
O chvíľu sa to všetko zmelie,
Krvou sa oltár pošpiní…

Z neba sa oblak náhle znesie…
Nožiskom žrec sa zaháňa –
Na srdce Frixa mieri presne…
Vtom oblak sa na barana… –

Na barana so zlatým rúnom
Mení a skočí k obeti.
Frixa aj Hellé zlatou vlnou
Zahalí… S nimi odletí…

Na zlatom chrbte sedia ticho,
Nechápu, čo sa zomlelo…
V modravom nebi ktosi vzdychol,
A potom zhora zaznelo,

Nefelé že si deti svoje
Zachrániť prispiechala včas.
Poletí baran ponad more
Do Kolchidy, kde zreje klas…

Hermovi patrí veľká vďaka –
Baránok dar je od neho.
Dlhá ich cesta ešte čaká
Z egejských pontským ku brehom.

Dlho už letia – letia – letia – …
Morské len vlny pod nimi.
Ľutuje Hypnos malé dieťa
(rúno však nie sú periny)…

Na očká Hellé spánok sadne,
Opantá tielko únava…
Nahne sa… a je morskom na dne…
Vo vlnách tonie… nepláva…

Sám teda Frixos do Kolchidy…
Iné mu čo už zostáva..?
Aietés zdiaľky čudo vidí –
Lietajú… zlato!…Brarana!

Hellé a Frixos (antická freska a jej rekonštrukcia) zdroj 1 2 .

(5)
Nahlas sa šepká v Orchomene,
Odkiaľ to sucho, prečo hlad…
Prestal ľud veriť kráľožene,
Na Frixa, Hellé spomínať…

Vídajú už len Melikerta
Hrávať sa spolu s Learchom,
A starší syn aj staršia dcérka
Vybledli v mysliach napokon…

Jedného rána ako áno –
Jedného rána ako nie,
Athamás s hlavou polospalou
Necíti Ínó budenie –

Po očku hľadí – lôžko prázdne,
Ínó mu kosti nehreje.
Svietidlo olejové zažne,
Robí si ešte nádeje…

Ženy však nikde, všade ticho,
Kozí len zvonku počuť mek.
Do slnka pozrel, dvakrát kýchol…
Nemala dôvod na útek…

Otroci paniu nevideli,
Nezazrela ju kráľska stráž…
Vráti sa naspäť ku posteli,
Glgne si vína na kuráž…

Premýšľa – prečo? Či by mohla..?
Aj či ju dakto nezabil..?
Gaštany kto má ťahať z ohňa,
Aj koľko treba na to síl..?

Dni… Týždne… O nej ani slychu…
Šíria sa chýry v národe,
Boh že ju strestal za jej pýchu…
Utonúť mohla vo vode…

(Delfy – mesto na juhu pevninského Grécka so slávnou Apollónovou veštiarňou, 
Pýthia – tvorila médium medzi bohom a ľuďmi, 
Baran so zlatým rúnom – ide o rúno, za ktorým sa neskôr plavili Argonauti na čele s Iásonom,
Kolchida – mesto na území dnešného Gruzínska,
Hermés – polyfunkčný boh, o.i. sprievodca na cestách,
Pontos – Čierne more, v neskoršom období tiež štátny útvar pri J pobreží Čierneho mora, 
Hypnos – boh spánku, 
Aietés – kráľ v Kolchide, o.i. otec Medeie)

D r a g o     22/27062012