Delí ich stena aj ich spája –
Nachodia v kútku štrbinu.
Jednou sú dušou obidvaja,
Ku stienke keď sa privinú.
Škáročkou oko oko vidí –
Slzička skanie horúca.
Netušia, za čie trpia krivdy.
Kameň z nich tajnu vycucia.
Vpečatia bozk na chladnú stenu –
Pyramos tu a Thisbe tam.
Miluje šuhaj vyvolenú,
Dušičky sú im dokorán.
Znenazdaj cesty ak si skrížia,
Znamenia letmé dajú si –
V nenáhlu prejde chôdza svižná,
Siahnu si prstom na vlasy,
Očami mrknú, rukou kynú,
Pohodia hlavou jakby nič.
Ku stene večer opäť priľnú.
Nad nimi otčí praská bič!
-Hladiť ťa túžim, láska moja,
Pritisnúť bozk ti na pery.
-Udeje nech sa Božia vôľa…
Navečer, keď sa zošerí,
Zahalia kraj keď krídla noci,
Ovládne Hypnos ľudské sny,
(Nech je nám Hermés na pomoci!)
Chviľôčku čo len slobodní
Môžeme zísť sa pri pramení…
-Košatá kde je moruša!
-Ľúbosť mi moje srdce plieni…
-Rodičia spia a netušia…
……………………………………..
Zahalí Thisbe tvár si šálom,
Stráže ju aby neznali.
Ku šťastiu chýba už len málo…
Odchýli dvercia pomaly,
Vykĺzne tavon do temravy
Tichúčko čoby malá myš.
Potôčik zurčí klokotavý.
Morušou pod si nájde skrýš.
Selény v jase plody biele
Hodili by sa za sviece.
Vodička, tá si svoje melie,
Striebrom sa vlnka trbliece.
Začuje kroky tiché, kradmé…
-Pyramos! – Thisbe vyskočí…
Zmeravie telo, vášeň chladne –
Hľadí jej šelma do očí:
Majestát kráľov v ríši zveri –
Levica s tlamou od krvi!
K prameňu zapiť žrádlo mieri,
Červené sliny rozchrlí.
Uteká Thisbe… Každý tak by…
Schúli sa v háji v jaskyni.
Prečká, kým šelma smäd si schladí,
Z papule krv kým vysliní.
Skĺzol jej závoj pri moruši –
Levica handru oňuchá…
Zareve, pokoj noci ruší…
Nevojde nič už do brucha.
O závoj tlamu povytiera,
Franforce trhá pazúrmi…
Tratí sa vo tme ľúte zviera…
Pyramos náhle pribrní…
Nevidí Thisbe… Stopa žiadna…
Váľa sa závoj krvavý…
„Za obeť zveri divej padla…!“ –
Pretne tmu výkrik boľavý.
Podrží Pyram závoj rvaný,
Bozkáva zdrapec krvavý…
Potok sĺz z očí sa mu valí,
K moruši kľakne do trávy:
„Smrti jej ja som za príčinu…
Svojho sa zriekam života…“
Do srdca meč si Pyram všinul.
Z hája sa Thisbe vymotá…
Steká krv chlapca pod morušu,
Farbia sa plody do ruda.
Schystal jej Osud chvíľu krušnú…
Z Pyrama život ubúda.
Domyslí Thisbe, čo sa stalo.
Očká jej tuman zahalí.
Chýbalo k šťastiu veď tak málo…
Ľúbenie ľudia prekliali…
Pokľakne k telu, bozká pery…
„Mohol žiť Pyram, nebyť mňa…“
Do srdca dievča mečom mieri:
-Spolu nech smrť nás objíma!………………………………………..
Prichýli mladých Persefóna.
Nezvedia nikdy, čo je slasť.
Asfodel lúka chabo vonia,
Nečujú Tiene trávu rásť…
V spoločnom hrobe spočinuli.
Rodičia takto…(Od žiaľu…)
Rozochvie nebo lýry struny,
Vinníkom usnúť nedajú……………………………………….
Vytryskne prameň. Pri ňom druhý –
Pyramu vody zazurčia.
Vlnkami Thisbe vlaží luhy.
Padnú si riečky v náručia…
(Hypnos – boh spánku,
Hermés – posol bohov, sprievodca na cestách, boh zlodejov, podvodníkov,…
Seléna – bohyňa Mesiaca, Mesiac,
Persefóna – hádova manželka, zásvetná bohyňa,
Asfodelová lúka – miesto v Zásvetí, na ktorej sa zdržiavajú tiene väčšiny nebohých, ani príliš dobrých, ani príliš zlých,
Rieka Pyramos – dnes rieka Džejchan v Turecku)
D r a g o 2905/03062013
Celá debata | RSS tejto debaty