Dinosaury sú dávno passé –
Bohovia prišli na scénu:
Netvorov tvoria v zemskom kvase,
Pastieri stáda poženú…
Polyfém blúdi krížom-krážom
(roboty Kyklop neznalý),
Od nudy dlávi hadích plazov,
S koreňmi duba vyvalí…
Poseidón – otec, Thóos – matka.
Mocný je obor nadmieru.
Na tele chĺpy vietor strapká,
Barana zbaští k večeru.
Okrúhle oko vprostred čela
(S jedným si kyklop vystačí.) –
Príroda naňho zanevrela.
Sám by bol radšej inakší…
Bohov si nectí. Keď je zlostný,
Zahrozí päsťou ku nebu.
Schúli sa v tieni starej sosny,
Vykoná obriu potrebu…
Ku sebe nemá vhodnú ženu
(A je to predsa z mäsa tvor!)
Chlpatú a či vyholenú…
„Kyklopských detí plný dvor…“ –
Polyfém sníva, čo už iné.
Zanevrie v nude na ľudí.
Túla sa lesmi Sicílie,
Na brehy mora zablúdi.
Prešpára uši… Pookrieva…
Na mori deva švitorí:
Nérea dcéra Galateia
Kyklopa krásou pokorí.
Nespúšťa obor pohľad z panny: –
„Zarastá iba na hlave…!“
Strojí si skrýšu za balvanmi,
Vytŕča oko zvedavé…
Jedným sa iba na ňu díva
(Zvarujzeus mať tak dve!)
Pulzuje v hlave krvi príval,
Nad nymfou Kyklop bedlí, bdie…
Nepoznal dosiaľ, čo je krása,
Nechápe, čo je lásky cit.
Odveká túžba srdce drása.
Ako to kráske vyjaviť..?
Hádam by sa jej pripodobil:
Vytrhá chlpy na tvári,
Češe si vlasy, kožuch zdobí,
Kúpe sa, úsmev vyčarí…
Údolia prejde, lesy, hory –
Nech sa len oko popasie.
Náhle sa nymfe prihovorí…
Ide mu to jak po masle.
Vyleje pred ňou svoje city,
Ponúka srdce na dlani…
Zostáva zámok nedobytý,
Zosmutnie Kyklop sklamaný…
Odmieta lásku Galateia,
Zapovie, nech viac nechodí.
Pre ľúbosť ešte nedozrela,
Najáda patrí do vody…
Polyfém obrie slzy roní:
On ju má rád, a ona tak…
Zaerdží z vody morský koník,
Zahalí nebo tmavý mrak…
(Kyklopi – obri s jedným okom uprostred čela,
Polyfémos žil v jaskyni na Sicílii,
Poseidón – boh mora,
Thóos – Titánka,
Néreus – morský boh,
Najády – vodné nymfy)
D r a g o 06/2013
Celá debata | RSS tejto debaty