–Už zase niet čo piť! -zrevala macocha na celý trojizbový byt aj s príslušenstvom v sídliskovom paneláku. -Marčo, nože pozbieraj prázdne fľaše a skoč pozháňať nejaký jabčák! Keby nemali, zober čerešňové!
-Mamo, čo vy s tým vinčiskom robíte? Veď len včera som doniesla štyri litre. Čo si o mne pomyslia predávačky v samoške?! -drzo odvrkla Marienka.
-Drž hubu a šmykaj! -podporil svoju milovanú polovičku podnapilý otec. -A vôbec, prečo nakupuješ stále tam, kde ťa poznajú? Veď supermarketov je plná… plná…
-Ako húb po daždi, -pomohla manželovi macocha, pretože nechcela, aby sa pred jej pastorkyňou vyjadroval vulgárne, pretože sled jeho myšlienok viedol k vyrieknutiu prostonárodného výrazu plná riť.
-A ak zvýši, zober aj nejaké marsky. V tvrdom balení, -dodal otec.
Čo mala úbohá polosirôtka robiť? Keď nechcela do decáku, musela sekať dobrotu. A bez sekáča.
Vhúpla do na kolenách roztrhaných plesňákov, natiahla na seba sexi tričko s nápisom I love love, na bosé nohy natiahla botasky so suchým zipsom a na hlavu si nacapila červenú baretku. Pôvodne chcela zelenú, ale tá sa jej kdesi zapotrošila a na hľadanie nebolo času. Pod pazuchy si pár razy strekla lesnú vôňu z freónového spreja, nemajúc ani šajnu o tom, že tým podporuje vznik ozónovej diery nad strednou Európou. Pozbierala ešte nejaké euromince váľajúce sa od večera po koberci, vsypala ich do peňaženky, peňaženku vložila do igelitky, pre istotu ta strčila aj plávky typu Tangáče, pribúchla dvere a šla tahet, kam ju oči viedli.
Ide naša Marienôčka, ide prediera sa pomedzi sivé paneláky sídliska vystavaného za čias zahnivajúceho rozvitého socializmu, pokračuje ulicami plnými turistov, žobrákov a bezdomovcov, nevšíma si priechody pre chodcov, kašle na svetelné znamenia a dopravné značky, nereaguje na pokrikovanie puberťákov. A aby zdôraznila, že ich má na háku, popiskuje si smutnú slovenskú baladu Csába, neblázni! Dvoma slovami – nič a nikoho si nevšíma.
Nuž teda ide, ide to naše Marienča, už je aj z mesta vonku, minula i neobrobené pole, ktoré kedysi dávno družstvu patrilo. A vôbec ju nenapadne, že si môže voľačo stopnúť a ušetriť si nohy, čas aj námahu. Nakoniec vnikne do zdevastovaného lesa a tu naďabí na akúsi prť, či vlastne len takú uzučkú prtičku. Tu prišliapne nič netušiaceho chrobáčika, tu ulomí vetvičku zo stromu, občas kopne do muchotrávky či plávky, rukami dobiedzajúci hmyz odháňa , pavúčinky z tváričky stiera a chvíľami si v duchu zanadáva. Nadávať nahlas by nemalo zmysel, aj tak by ju nikto nepočul.
A odrazu to na ňu prišlo. Z ničoho nič.
Už si rifle rozopla, už-už si chcela stiahnuť nohavičky, že sa za kríčkom vyciká… Keď tu pred ňou z ničoho nič, akoby spod zeme vyrástol, kde sa vzal, tu sa vzal – chlapisko stojí ako hora, priam tatranský Zrut. Nič nevraví, len pozerá, hľadí, čumí, oči si ide vymočiť… či vlastne vyočiť.
Až teraz sa Marienka, polosirôtka naša úbohá, prebrala z nostalgického zamyslenia a zbadala, že zašla priďaleko. Neskoro je však plakať nad rozliatym mliekom, nieto ešte nad nekúpeným čučom.
I sa zľakla, i nevedela, kam z konopí. Našťastie Marienka bola dievčatko vychované slušne a s konopou siatou problémy nemala. Pozerá do očí neznámeho, i sa trochu bojí… Veď čo, ak by ju ten chlap chcel nebodaj… Bŕŕŕ“ Hrôza čo i len pomyslieť. Veď koľko takých prípadov Markíza ukazuje… Zimomriavky striedajú teplomriavky.
-Tu pomôže iba lesť! -pomyslí si Marienka. Chvíľu pozerá na to chlapisko, ozruta na oplátku hlce očami zase ju. Konečne prehovorí:
-A čože ty, dievčička, v tejto hore takto sama robíš? Tu, kde ani vtáčika lepáčika … A či ty nemáš jazyk, alebo ťa ani doma ani v škole starším ľuďom zdraviť neučili? -Takto sa jej chlap prihovoril a usmial sa ako mesiačik na hnoji. ň
-Blllllll! -vyplazila na neho Marienka jazyk, čím chcela naznačiť, že jazyk má, a to riadne dlhý.
A keďže sa Marienka aj naďalej nemala k slovu a chlap zase k činu, konverzácia sa začala vyvíjať v duchu turistického internacionalizmu.
-Что ты делаешь в лесу, девочка?
Marča nič.
-Was machst du im Walde, mein Mädchen?
Stále nič.
-Vari si hluchá a či nemá, krásne stvorenie? -opýtal sa chlap súcitne.
-Drž hubu, starý! -vyhŕklo z Marieny nečakane, -presne tak, ako to počula od macochy, keď kričala po výplate na jej otecka. -Máš cigu? -opýtala sa už miernejšie. Nefajčila síce, ale chcela vyzerať dospelejšou, aby urobila na neznámeho dojem.
-Keď ja iba… tuto…ľaľa…túto fajočku…, -vyjachtal zo seba prekvapený starec.
-Fajku si môžeš strčiť vieš kam…?
-Nuž ale keď tak veľmi túžiš po fajčení, možno by sa niečo našlo u niektorého z mojich bratov. … Keby si sa unúvala a tu touto prtičkou za mnou do čierneho lesa trochu hlbšie zašla…
-Počúvaj, starý, -uškrnula sa Marienka, už skôr zo zvedavosti ako zo strachu, -nezdá sa ti, že si pristarý? A vôbec – nie si môj typ, čo by si bol aký jarý! A aby si vedel – chodím na karate, -zaklamala pre každý prípad Marienka. -Tak nie že si budeš dovoľovať!
-Dobré s nami a zlé preč! Kdeže by som si ja vo svojom kmeťovskom veku ešte trúfal? -ľútostivo povedal starec, pretože hriešne myšlienočky mu naozaj špacírovali po jeho senilnom ume.
(pokračovanie nasleduje) Drago
—————————————–
Celá debata | RSS tejto debaty