Kapitola pätnásta, v ktorej Methymnon prepadne
dedinu patriacu Mytiléne
bez vypovedania vojny.
Chloé padne do zajatia.
Nymfy upokoja Dafnida.
Bez lode, bez šiat, bez postrojov
Nezvaní hostia zostali.
Peši sa berú, s hanbou, domov…
Končí už jeseň pomaly…
Nevedno koľko dní aj nocí
Trvá ich málo slávna púť.
Priživujú sa na ovocí,
Nestihlo ktoré opadnúť.
Krovie ich škriabe, chlad ich trápi,
Dĺžia sa noci, krátia dni.
Zavše im kreslia v piesku mapy
Pútnici celkom náhodní.
Doberú sa do Methymnonu.
Tajne sa národ uškrnie –
Nestoja tí im za poklonu –
Potvory sú to záludné.
Netušia ľudia, spáchali či,
A ak už áno, aký čin.
Porvaný odev na nich kričí,
Uvítať nik ich neráči.
Urazení a ponížení –
Horká je slina potupy –
Na majdan zozvú mužov, ženy…
Klamstvom sa mienia vykúpiť.
Utaja hanbu a v nej pravdu –
Hnali ich biedni pastieri…
Spojencov snáď si doma nájdu.
Národ je hlúpy – uverí…
-Hodíme kotvu unavení,
táboriť chceme na brehu,
vtom háveď ´kási z Mytilény
rúti sa na nás z rozbehu…
Palice, luky, v rukách nože…
Za nimi ďalšie posily…
Bránili sme sa, kto jak môže…
Boli by nás aj pobili…
Zmocnili hneď sa našej lode,
jediva, šatstva, peňazí…
Unikli však sme hroznej horde..
Malo by sa ta vyraziť!
Dotkli sa v mieri Methymňana!
Preliata krv chce odvetu!
Uveria ľudia škrabným ranám.
Vojnový bič hneď upletú.
……………………………………..
Vypraví proti Mytiléne
Methymnon celú armádu.
Vyzbroja vojsko v Božom mene –
Plavidiel desať do radu.
Zavelí lodiam rada mesta:
-Plavidlá malé – V jeden voj!
Trúfalý počin nech sa strestá!
Zasiali oni nepokoj…
Divejú vetry v tejto dobe,
Bušujú búrky, príboje.
Neriadi loď sa veľká dobre,
Rozbiť sa môže vo dvoje.
Netuší, nevie Mytiléna…
Nehlási nikto vojny stav.
Pobrežie cudzie vojská plienia,
Kníšu sa lode opodiaľ.
Plytčinou prejde žoldnier hravo,
Zareve, nato vyrazí.
Nesmie sa vojak riadiť hlavou,
Poslúchať musí príkazy.
Lúpenie začne pri pobreží,
Nič dobré ľudí nečaká.
Vládze kto, radšej odtiaľ beží,
Neľúbi bitý vojaka.
Rabujú, kradnú, pália, žerú,
Dobytok, zrno, nápoje…
Lapajú ľudí, s sebou berú,
Vybehli ktorí na pole,
Nevediac, čo sa vskutku deje.
Zberačov vyrvú od hrozna –
Veslovať pôjdu na galeje,
Veď ich tam nikto nespozná.
Nepozná vojak zľutovania,
Z cudzieho krv veď netečie.
Ľudkovia sa mu neubránia –
Znásilní, zbije, zavlečie…
Začína brodiť víno nové,
V sudoch sa burčiak zamúti.
Pribehli ako na hotové…
Zadarmo… Čo tam po chuti…
.
.
…………………………………….
Ochrannú ruku nad Dafnidom
Konečne drží Šťastena.
Začuje z diaľky hurhaj, príboj,
Vytuší, čo to znamená
Od stáda dnes je voľný práve.
Na kopci reže čačinu –
Výhonky, zeleň rovnú tráve –
Kozlencom v zime hostinu.
Pobadá z vŕška, čo sa deje,
Bútľavý buk ho ukryje.
Vyčká, kým hurhaj nedozneje,
Hádam ten pogrom prežije.
Úbohá Chloé pasie sama
Kozičky, ovce, barany.
Uteká k nymfám ustráchaná,
Vojakom vbehne do rany.
Nedlho trvá ľútej horde –
Zlapajú biednu dievčinu.
Do Methymnonu s nimi pôjde.
Mraky ju hrôzy ovinú.
Za slúžku pánom, otrokyňu,
Za kňažku lásky nedajboh..!
Dafnis si potom nájde inú…
Horká je kara pre oboch…
Naženú ovce na palubu,
Najkrajšie kusy od čriedy,
Pozajmú ľudí, stromy rúbu,
Kto nohy má ten nesedí.
Roľníci bežia… Čo už zmôžu?
Vládze kto, trieli do hory.
Chráni si každý vlastnú kožu,
Chalúpka biedna zahorí…
.
.
O milosť bohýň Chloé modlí..!
Vojak jej nymfy znesvätí.
Čo mu už môžu z dreva modly?
Rozprávka babská pre deti…
Korisť aj seba nalodili.
Vedú sa vojny pre lupy.
Veslárom navrú modré žily.
Kto zlato má, sa vykúpi.
Údery päsťou, šľahy biča
Dostanú vše sa ku slovu.
Zvieratá mečia, ľudia kričia,
Teší sa chamraď z úlovu.
Plienili by aj ďalej boli,
Zima sa ale nepýta,
Stihnú či lup dať do stodoly,
Naplniť vrchom korytá.
Započnú búrky, snehy vetry,
Na vode ľad sa vytvorí.
Peši sa nazad keby plietli…
Kým sa dá, radšej po mori…
……………………………………
Ticho je – Dafnis opatrne
Opúšťa buka bútľavu.
Cez krovie, tŕnie vdol sa hrnie…
Uveriť ťažko výjavu…
Po Chloé chýru ani slychu,
Ani len stopy po stáde.
Píšťalka leží na chodníku…
Predtucha zlá ho ovládne.
Tíšina vôkol mohylová,
Škvrnia s plachty v diaľave…
Začo ho Osud zas a znova..?
Milá mu navždy odpláve…
Podarmo plače, volá, kvíli…
Bezradný behá sem i ta.
Vedie ho chodník ku jaskyni.
K dreveným nymfám zavíta.
Hodí sa o zem, búši, tlčie
Rukami, hlavou, nohami…
-Povedzte, nymfy, prečo vlčie
Letory vládnu nad nami..?
Lámete Nádej, Lásku, Vieru –
Na vašich očiach zlapali…
Odkiaľ zlo ľudia do sŕdc berú?
Prečo ste pri nej nestáli?
Bezcitne ste sa prizerali,
trpela ako úbohá,
ako ju, biednu, prútmi hnali,
volala ako na Boha…
Vám v obeť liala mlieko biele
jarného z prvopodoja.
V tvrdom nás mlyne Osud melie,
v srdci sa rany nezhoja.
Na vaše hlávky vence vila,
nosila kvety voňavé,
modliť sa ku vám prichodila…
Zahynie cudzej v diaľave…
Píšťalka jej vám u nôh leží –
Hrávala na nej na nive…
Najradšej by som teraz nežil…
Utíchli tóny hrejivé…
Neraz sme vašom pri prameni
myjúc sa čírej vo vode,
hľadeli, čím sme obdarení,
vďačíme za čo Prírode…
Prsty sa tela dotýkali,
chveli sa tápúc po hrudi.
Nehasol oheň, čo nás pálil,
nepokoj v duši prebudil.
Vy ste to iba, nymfy naše,
z jaskyne ste to vídali…
Zármutok dnes mi dušu kmáše,
bezradný som a zúfalý…
Zoderú moje kozy z kože,
cudzí mi čriedu zožerú…
Nikto už Chloé nepomôže…
Prichádzam vo vás o vieru…
Navždy sa stratí, v meste zhynie,
osirie lúka bez zveri.
Nikdy viac sa mi neprivinie,
nevtisne bozk mi na pery.
Ako len pôjdem teraz domov..?
Ukážem jak sa na oči?
Spraví čo sused Dryas so mnou?
Mali mňa radšej zotročiť…
Odídem odtiaľ do neznáma,
prijmú ma hádam u Háda,
nehanbia nech sa otec, mama,
Smrť si ma sama vyhľadá.
Alebo vyčkám za pogromom –
Nepriateľ snáď ma zahluší.
Hocikam inam, len nie domov!
V nešťastí trniem po uši…
Či aj ty spomnieš, Chloé zlatá,
na nivu našu rovinnú?
Na nymfy, na mňa, na zvieratá,
trávovokvetú perinu?
Odviezli ovce, kozy, ľudí,
zajali, čo sa hýbalo.
Predstava útrap dušu studí,
stojí môj život zamálo.
Rozjíma Dafnis, plače zhorka,
usína, chudák, z únavy.
Pečie sa chlebík o dvoch kôrkach.
Vidina sa mu vyjaví:
…………………………………………..
.
.
Tri víly zo sna vystúpili,
Tri nymfy náhle ožili –
Z prameňa spyly vodu pili,
Vnikal im život do žily.
Štihlučké, šumné, háby chabé,
Bosonož, vlásky po päty.
Ranná ich rosa neoziabe,
Úsvit im tváre osvieti:
-Našou je Chloé od počiatku,
my sme sa nad ňou zľútili
Neznavšiu otca ani matku,
ovečky ju tu kŕmili.
Ľúbila sa nám milá malá,
drobnučké nežné pachoľa.
Pod naším hľadom vyrástala,
až kým ju Dryas prichoval.
Rodným jej otcom pastier nie je.
Srdce má, ako nemnohí.
Vlievame vieru do nádeje –
Vstanete, Dafnis, na nohy.
Nebude Chloé zotročená,
nezhynie dievča v Methymne.
Uzrieš už skoro svoje žieňa –
Chloé sa k tebe privinie…
Nectili ste si príliš Pána.
Pod starou sosnou schúlený…
Kvetmi mu oltár nerozváňal,
vami bol sťaby nechcený.
Bez úcty slovka, povšimnutia
prešli ste neraz povedľa.
Zármutkom sa mu oči mútia.
K nemu nás núdza priviedla.
Pozná Pán, duša ako bolí,
ako sa láska odmieta.
Bývaval neraz z toho chorý.
Kryli ho lesy od sveta.
Privoňal neraz k pachu krvi,
sledoval boje, pochody.
Prichodí, kde sa vojsko drví,
nepriateľ kde sa vylodí.
Paniku vnáša medzi rady,
ľubuje Boh si v rozruchu.
Nikto si s Pánom neporadí
na vode ani na suchu.
Objaví kde sa, tam je mela –
Znenazdaj vojsko pojme des.
Z bojiska ženie nepriateľa,
rozbije loď sa o útes.
Prichodí stále v pravej chvíli,
bezprávie ak sa udeje.
Vám kvôli sme ho uprosili
oživiť Lásky nádeje.
A čo Pán sľúbi, to aj spraví.
Domov choď pekne v pokoji.
Tútori vás už oplakali…
Nech sa im rana zahojí…
Padnete zas si do objatia
na perách s menom Eróta.
Vráti sa Chloé z nenávratna,
ovečka opäť zmekotá…
.
.
…………………………………..
Rozplynul sen sa po okolí.
Oči si Dafnis pretiera…
Po sľube nýmf sa bolesť hojí,
Okrieva duša pastiera.
Objíma nymfy za kolená,
Najkrajšiu z kôz im prisľúbi,
Vráti ak sa mu jeho žieňa,
Nepriateľ ak ju nezhubí.
Pobeží k sosne. Pána lapá,
Kláňa sa soche vo viere.
V obetu núka z čriedy capa,
Akého sám si vyberie.
Kozie má nohy, kozie rohy,
Miluje stáda na paši.
Sedáva nerád medzi Bohmi.
Človeka v lese vyplaší,
Vyruší ak ho z jeho snenia –
Nechá ho blúdiť v kolese.
Pohrá sa s ním a – Dovidenia!
V lese si bengál neznesie!
K obzoru už sa slnko níži.
Tahet sa Dafnis poberá –
K nerodnej, ale drahej chyži.
Tútorom vďačí za veľa.
Pozbiera prútie narezané –
Zelený kozám zimný kost.
Dal by aj život Dafnis za ne.
Stvoril Boh kozy pre radosť.
Osušia slzu tatko, mati…
Kozy sú iba v úhone…
Ešte že sa im synak vrátil…
O nymfách nič im nepovie.
Dlhá noc ako iných sedem…
Modlí sa, plače, neusne…
Pomohol sám by, keby vedel…
Spomína Chloin na úsmev…
„Bože daj, aby svitlo ráno,
Eóna svet nech zaruží,
Hélios vojde zlatou bránou …“
Mladá sa duša roztúži…
………………………………….
Spyla / spela – jaskyňa
Eóna / Eós bohyňa rannej zory zvaná aj ružovoprstá
Hélios – boh slnka, Slnko
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014
.
.
pobrežie pri Mytiléne dnes
Celá debata | RSS tejto debaty