Kapitola sedemnásta,v ktorej sa Dafnis a Chloé opäť stretnú
a vzdajú vďaku Pánovi a nymfám.
Vylieza Dafnis na skalisko –
Vyčkáva… Hľadí…Zaplesá!
-Už idú!!! Tu sú!! Už sú blízko!!
Ó, nymfy! Ó, Pán! Nebesá..!
Blíži sa Chloé v čele čriedy –
Uteká Dafnis ozlomkrk!
Útrapy preč sú, preč sú biedy!
Nezožral kozy v lese vlk.
Padajú hneď si do náruče,
Zízajú Láske do očí.
Odušu chlapcu srdce tlčie –
Svet sa mu v hlave zatočí.
Zahmlieva zrak sa, dych sa kráti,
Lámu sa pod ním kolená.
Klátia sa na zem jeho hnáty…
Vykríkne Chloé zdesená……
Pokľakne k nemu, hladká, bozká,
Telo si k telu privinie.
Skrýva sa v Láske sila božská.
Plamienok horí v dievčine.
Okreje Dafnis. Radosť v tvári…
Spomína ona, potom on,
O seba jak sa boli báli,
Túžili jeden po druhom.
Na lodi čo sa bolo dialo.
Ako to bolo s nymfami.
Vojakov prečo porantalo.
Od smrti jak sa vymámil.
Nepoblúdila prečo črieda.
Jemu sa aký prisnil sen.
Naraz sa všetko vyriecť nedá.
K obedu čas už podospel.
.A teraz, Chloé, bežkaj k vašim.
Topia sa v slzách úbohí.
Rozpovedz, ako Pán ťa spasil.
Lamóna podním na nohy.
S otcami čeľaď jedna, druhá
Dôjde nech uctiť patróna..
Pán je náš pán aj verný sluha –
Obeta sa mu vykoná.
Poberú nech, čo k tomu treba,
Aby Pán spolu s nymfami…
Obilné zrnká… vína…chleba…
Držali ruku nad nami.
Z kozuba uhlík na rozhorku –
Oltárny plám nech plápolá!
Dožuli snáď sme kôrku horkú,
Povstane Fénix z popola…
-Utekám, milý, už aj letím!
Na ovce dozri, na kozy…
Natrhám nymfám vonné kvety.
Verím, že nič už nehrozí.
……………………………………
Najkrajšiu kozu Dafnis vyzrie,
Ovenčí vencom z brečtana.
Zažehnať prosí zašlé trýzne.
Obetu k nymfám poháňa.
Uliatbu leje medzi rohy –
Teplučké mliečko z podoja. .
Zbaví ju žitia v mene bohýň.
O mäso nymfy nestoja.
Rozostrie kožu pod nohami.
Nastane zima, mráz a chlad,
Osúheľ chvoju spopolaví,
Bosé si nôžky budú hriať.
Prichodia Chloé, Dryas, Lamón…
Valí sa s nimi perepúť –
Susedia, jedna s druhou mamou…
V obetách nezrie človek Smrť.
Íverie praská na oltári,
Hravo sa ohník rozhára.
Pečie sa mäso, dusí, varí,
Leje sa víno z pohára.
Pre nymfy čosi… Viacej sebe…
O žitie modlia v pokoji,
O blaho v zveri, blaho v chlebe,
Nepriateľ nech ich nekorí.
Vystelú lôžka zo zelene,
Čačiny rastie vôkol dosť.
Vyhráva Dafnis, Chloé peje,
Vítaný bude každý hosť.
Mäso ich sýti, vínko jarí,
Nemo sa stádo prizerá.
Omladne duchom človek starý,
Mastnota steká po perách.
Posvätia nymfám piesne, básne,
Žmurkajú hviezdy jagavé.
Priložia, nech im nevyhasne.
Ustelú na noc na tráve.
Vyspia sa v poli skraja lesa.
Plápolá plameň, ohrieva.
Tichá noc, lístok nepohne sa,
Vnikajú nymfy do dreva.
……………………………………
Naráno nebo zazorené.
Perepúť tiahne k Pánovi.
V oblaku mäkkom slnko drieme.
Zo stáda Dafnis vyloví
Statného kozla, vodcu čriedy –
Zaslúži Boh si vážnosti.
Pomohol im už neraz z biedy.
Uctiť ho náčim, uhostiť…
Dovedú obeť ku idolu,
Sosnový venček do čela.
Červené víno čurčí dolu,
Obetná krv sa prelieva.
Pánovi patrí koža capia.
Kozí Boh nie je kozojed,
Aby sa z rodnej krvi scapkal.
Hasieva vínom Boží smäd.
Zodrali kožu. Hlavu s rohmi
Pribijú na strom nad Pána.
Varí sa mäso, pečie v ohni,
Lakota v kotle rozváňa.
Bude im za stôl lúčka lesná,
Tanierom listy smokvoňa.
Pánovi prvý kúsok mäsa ,
Nech k nemu aspoň privonia.
Zaspieva Chloé, Dafnis hudie,
Z driemot sa Echó prebudí.
Započnú hody na poludnie.
Mäsivo kladú pred ľudí.
Jedlo sa jedlo ležiac spola,
O ruku brada opretá.
Keby bol, zbaštili by vola.
Nemocní nech sa dietia!
Uľahnú „k stolu“. Rozvoniava,
Do nosa bije kozina.
Pribehnú psíci sprava, zľava,
Papule čierne zaslinia.
S Titirom Filet popri mieri,
Šuchcú sa prťou k Pánovi.
Pre neho vetvy vínnej révy,
Na hlavu veniec sosnový.
.
.
Pripája hneď sa celá chasa,
Učinia zadosť idolu.
Zeleňou svojho Boha krášlia.
Volá ich Dafnis ku stolu.
Najmladší Titir od Fileta,
Benjamín v jeho čeľadi.
Blankytné oči nebom svietia,
Kaderie zlaté prihladí.
Na muža príliš bielokoží,
Šantivý vrtký neposed.
Pobehne, virgne skokom kozím,
Keby mal krídla, dá sa v let.
Obetné zviera požívajú.
Naje sa svoj a naje hosť.
Za mlieko kmeti víno majú,
Spomenú zašlú na mladosť.
Pásali ako vedno stáda,
Ako ich zbojníč lapala,
Statného vlka pastier zvládal,
Hrávala v poli píšťala…
Vedel to Filet na píšťalu…
Od neho krajšie hral len Pán…
-Uchláchoľ svoju dušu jarú,
Píšťalu svoju rád ti dám!
Prosí ho Dafnis, prosí Chloé…
Káže mrav zahrať Pánovi.
O duši pieseň veľa povie.
Filet hrať hneď je hotový. .
Krátka je píšťaľ od Dafnida,
Inakšie prst sa prepletá…
Primálo tónov nástroj vydá…
Titira oči zasvietia:
-Zabehnem domov pre tú tvoju…
Pobežím s vetrom opretek.
Vy zatiaľ dajte slovu vôľu –
V dobrom sa víne tají liek.
Štádií je to púhych desať.
Odhalím telo donaha.
Nenáčim na mňa chitón vešať,
Zima ma nikdy nezmáha.
Vypijú chlapi, otrú pery.
Prevravia ústa Lamóna:
Do zašlých časov príbeh mieri…
Priloží drievce do ohňa.
……………………………………….
-Zďaleka chlap bol, čo to spieval,
Sicílsky. Pastier ako my.
Syringa bola krásna deva,
Hrávala vždy sa s nymfami.
Na lúke pásla svoje stádo,
Nôtila hláskom preľúbym.
Húštinou bol sa Pán k nej kradol.
Na prvý čuj sa zaľúbil.
Derie si kožu krovím lesa,
Vyhúpne sťaby spod zeme.
Od panny Pán už nepohne sa,
Zapustil čoby korene.
Medové vedie s devou reči.
-Plodiť dám kozám po páre…
Syringe smiešny Boh sa prieči –
Visia mu chlpy do tváre…
Miešanec kýsi capa – chlapa,
Kopytká, rožky, kučery…
Za nežný driek ju chlpáň lapá…
Pytača ženú od dverí…
Pomúti Pán sa, túžbou planie,
Na suchu ryby neberú.
Vtedy je krásne milovanie,
Kedy je šité na mieru.
Podobrom sa mu teda nedá.
Silnejší Pán je od panny.
Dolapí ak ju, bude beda,
Dovedie dievča do hanby.
Zmizne mu Syrinx v bahne, trstí,
Zastaví Pána šašina.
Šancu z rúk ale nevypustí –
Kosákom šašie vyžína.
Nadarmo. Navždy zmizla deva.
Nezašiel ale ľúby hlas.
Píšťalka dušou devy spieva.
Ostroum Pána hreje nás:
Vykumštil – zrezal – zlepil – spojil…
Velebí pastier píšťalu.
Nenechá dušu na pokoji,
Ak na nej hudci zahrajú.
Zmenili devu na trstinu
Priateľky nymfy od vody.
Božský jej hlások neuhynul.
Rodia sa kozám príplody…
.
.
…………………………………
Ukončil Lamón rozprávanie.
Pochváli Filet priateľa.
Od sosien vánok ku nim vanie –
Boh Pán im pozdrav posiela.
Úbohej Syrinx im je ľúto.
Uraziť Pána – božechráň!
Viaže ho s nimi dávne púto.
S nohami Titir ako laň
Dobehol, čoby nikde nebol.
Z obrúska nástroj vybalí.
Oblaží starca siedme nebo –
Prstami najprv pomaly
Ulapí syrinx. Sťaby pannu
Po líčku nežne pohladí,
Pobozká čoby devu švárnu,
Zafúka, tóny vyladí…
Úsmevy deda potmehúda,
Čarovný keď z nej vyjde tón,
V priateľoch hnedka vieru budia,
Vystrúžlil že ju práve on –
Lesný Pán, keď bol osirelý,
Keď sa mu Láska nedala.
Rezký ich nápev rozveselí,
Povedľa stádo vystrája –
Bodria sa capy, skáču kozy,
Čochvíľa psíča zavyje.
Za ovcou tučný baran lozí,
Siahajú ľudia po víne…
Vysoký tón sa s nízkym strieda,
Pastiera stádo obstáva –
Ovláda píšťaľ zvery v čriedach,
Hravo ich k sebe zvoláva.
Inakšie vnímu nôtu ovce,
Inakšie hrá sa pre kravy.
Brnkajú jarky na spiežovce…
Priateľov Filet pobaví.
Pomaly ovciam, svižne kozám,
Hlasito kravám vyhráva –
Zastanú, ak chce, ak chce, lozia,
Nevezme kým ich únava…
Dryada čoby Múza lízla. .
Nálada kým sa neminie ,
Vyprosí pieseň Dionýsa –
Predvedie tanec o víne:
Vidíme, jak sa vinie réva,
Voňajú strapce po lete.
Zberom sa jeseň´zapodieva,
Zberá sa, čo je dozreté.
V košoch ho nosci k lisu vláčia,
Vlievajú šťavu do suda,
Ožíva vinár, keď ho stáča,
Susedia tiež sa priblúdia…
Netlieskať sa mu nedá, veru –
Naleje, sŕkne, dubasí…
Dionýs vštepil ľuďom vieru –
Na večné s vínom – na časy!
Vzchopí sa Dafnis, po ňom Chloé,
Dryadov výkon velebia.
Na slová dajú Lamónove –
O hudbu prosia pre seba.
Ujmú sa mladí svojej roly –
Ona je Syrinx, On je Pán.
(Vskutku sa ľúbia, až to bolí,
neznalí, čo je podlosť, klam.)
Odmieta Syrinx lásku Pána,
Neľúbi sa jej Chlpatý,
Netúži byť ním milovaná,
Za stromy sa mu vytratí.
Uteká za ňou kríky poza,
Uviaznu čoby v šachorí.
(Dajú si pusu – kto to pozná?)
S píšťalou Pán sa vynorí.
Usadne na peň, pustí prsty,
Zaduje – duša zastoná.
Slzičku divák zaraz pustí,
Nebo je modrá opona.
Vyskočí Filet, vyobjma,
Vychváli Chloé, Dafnida:
-Hodná je syrinx ceny zlata,
Iná sa taká nevída.
Prijmi ju, drahý, od Fileta.
Do dobrých rúk ju poručím.
Zahráš keď, ľuďom oči svietia,
Pastvou je nôta pre uši.
-Ďakujem, Filet, za dôveru…
Venujem svoju Pánovi,
S večernou zorou preč sa berú.
Dafnis sa k Chloé nakloní,
Pobozká, sťaby sa mu milá
Vrátila práve bohvie skiaľ.
Ľúbosť im srdcia roznežila –
Erós im dávno požehnal.
Zanôti šuhaj, zafujarí,
K nemu sa črieda narojí.
Nezjaví Pán nám svoje čary,
Utajil ktoré v nástroji.
.
.
………………………………….
smokvoň – figovník .
Echó – nymfa premenená za trest na ozvenu
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014
.
.
Celá debata | RSS tejto debaty