Kapitola dvadsiata piata,
v ktorej nymfy dopomôžu
Dafnidovi k bohatstvu.
Nechajú nymfy svoje stromy,
Opustia prítmie jaskynné –
Nechcú mať chlapca na svedomí –
Bez Chloé ozaj zahynie…
Do sna mu vstúpia lesné víly
Nežnejšie ako lunný svit:
-Nenáčim žialiť, Dafnis milý,
bude ti ešte sveta žiť!
Sobáše nie sú v našom práve,
Boh Hymen vládne nad lóže.
Sobášny dar ti ale dáme,
k neveste ten ti pomôže.
.
.
Prijme ťa Dryas, prijme Napa,
obmäkčíš tvrdé letory.
Nemusíš žobrať do kalapa,
dvercia ti Chloé otvorí.
Plavidlo chlapcov z Methymnonu
zahnali vetry na vody.
Pomohli tvoje kozy k tomu,
o to tu ale nechodí.
Navečer podul vietor iný –
Nadvihli vlny starú loď,
nahnali naše na plytčiny –
Planý je vietor lodivod.
Rozbilo bárku, roztrepalo –
Tvrdšia je skala od dreva.
V nešťastí šťastia býva málo,
zriedka sa Plutos usmieva.
Po lodi dávno ani stopy,
trúsia sa iba ívery.
Človeku je to nad pochopy –
Suchá sa tráva šuverí.
Šúverie skrýva mešec plný –
Tritisíc drachiem peniazmi –
Pamiatku štedrú morskej vlny.
Nadlho v tráve uviazli.
Hnije tam zdávna mŕtve telo,
Rozpína pach sa delfína.
Na smrady ľudstvo nevyspelo,
Pocestný sa im vyhýňa.
Vietor, hľaď, vanie z ktorej strany –
Mrcinu obíď zátiším.
Vykútaj mešec nadrachmaný,
Plutosa zveleb do výšin.
Nepojmú viac ťa za bedára –
Dryada mešec uvraví.
S človekom drachma čudá stvára –
Perie sa peniaz špinavý.
………………………………………….
.
.
Vyblednú ako oblak pary,
opustia nymfy chlapcov sen.
Naskutku, a či sa mu marí..?
Kohútik tretiu pieseň spel.
Otvorí oči. Šepne: -Vďaka!
Farbí sa východ do zlata.
Ktohovie, aký deň ho čaká..?
Cupkajú pred ním zvieratá…
Zlejú sa obe v jedno stáda.
Od Chloé bozk si vymámi.
Nepovie, čo dnes pôjde hľadať.
Navštívia stromy s nymfami.
Na duši oboch Láska hreje.
Vykoná Dafnis obetu,
okvietí Chloé Dobrodeje,
Pánovi veniec upletú.
K ovečkám Chloé, Dafnis k brehu.
Chodníčky im sa rozdvoja.
Po piesku nohy, oči v strehu,
Zašumí pena príboja.
Po vlne vlna stopy hladí,
Za bralo Dafnis zachodí,
Zátoku berie do parády –
Kúsok vraj iba od vody…
Pichá a kole tráva suchá,
Bodľačie nohy nešetrí.
Náleží mŕtvy delfín muchám.
Obíde mrchu závetrím.
Prstami pevne nos si drží,
Žalúdok tlačí na oči.
Pobehnúc dôjde k malej strži,
Derie sa tŕním, plahočí…
Prekuká čosi… Namôjveru…! –
Mešec sa naňho zaškerí!
Prehrabe k nemu rukou dieru…
Prehrabe k nemu rukou dieru…
Jaskynným nymfám uverí…
Otvorí vačok – všetko sedí –
Tritisíc, ako vraveli…
Chudákom bol dnes naposledy.
Nepovie otcu – materi…
-Vďaka ti, Plutos, za dar z lode!
Vďaka ti, more bujných vĺn!
Keby nie kozy na slobode,
Keby nie kozy na slobode,
mládencov nebyť z Methymnu…
Ako to všetko čudne ladí – 
Nešťastie šťastie donáša…
Pobrať sa môžem na vohľady.
Navštívim dnes už Dryasa!
Neváha dlho najšťastnejší –
Dobehne k Chloé usmiaty.
Zaštrngá peniaz v jeho mešci,
Spočinie Láska v objatí…
Vylíči, ako sa to zbehlo,
Nymfy mu ako radili…
Nebudú mať ho za nemehlo,
Nebýva mešec nemilý…
…………………………………..
Hymen – Boh sobášov
Plutos – Boh bohatstva
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014
Celá debata | RSS tejto debaty