Kapitola dvadsiata siedma, v ktorej sa objaví jablko sváru.
Červená plod sa na jabloni,
Mlsia sa mušky na hrušky,
Na lúke modrý zvonček zvoní,
Hmýria sa osy pošušky.
Oberá človek, vietor ráňa,
Priletí ovad bodavý.
Ďaleko deň je vinobrania.
Vezme si Dafnis do hlavy,
Z vrcholku stromu odtrhne že
Najkrajších farieb jablko.
Keby tak spadol, nedajbože,
Ženích by sa nám dotĺkol.
Šmýkol sa keby, na zem spadol,
Konár sa keby ulomil…
Padnúť sa dá len zhora nadol.
Modlí sa Chloé k Pánovi…
Ku stádu beží urazená –
Veď ho má rada, a on tak…
Čoskoro bude jeho žena…
Po stromoch nech si lieta vták…
Jabĺčko naňho zvrchu žmúrka –
Čoby ho nahor lákalo.
„Nezľakol som sa ani vlka.
Vyššie som liezol za vranou…
Pre ňu ho strhnem, veď ma ľúbi.
Zaslúži si ho odo mňa.
Nijaké strachy, kmeň je hrubý…
Nabralo farbu od ohňa…“
Vylezie navrch, strhne, zlezie –
„Nech sa len Chloé pokochá…
Nazad ho predsa nepovezie…“
.Ochraňuj, Bože, divocha..!
-Nemosúr už sa, moja milá,
Jablko jabloň kojila,
Jablonku hora porodila,
Vyzrelo v lúčoch Hélia.
Osud chcel, aby som ho zočil –
Uchoval mi ho pre teba.
Nebol to žiadny veľký počin.
Iskrami srší pahreba.
Zoschlo by časom, na zem padlo,
Zvláčili by ho kopytá –
Nepekné je to podivadlo.
Ovečka veď sa nepýta…
Dostala ho aj Afrodita –
Najkrajšia z Bohýň Hellady,
Na lúke keď ju Paris vítal.
Láska aj starcov omladí.
On pásol ovce, ja mám capy…
…A ty si moja Bohyňa!…
Tak rád by som sa z teba napil…
-Pi! Veď sa zo mňa nemíňa..!
Jablko vpustia do záhrenia –
Prekĺzne medzi prsiami.
Dotyky tiel sú plné chvenia.
Samo sa lôžko vyslamí…
………………………………..
.
.
Hélios – boh Slnka, Slnko (v Ríme Sol)
Afrodita – bohyňa lásky a krásy (v Ríme Venuša)
Paris – trójsky princ, únosca krásnej Heleny, čo bolo zámienkou pre začiatok Trójskej vojny
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013- zima 2014
Celá debata | RSS tejto debaty