Drahoslav Mika

Rok 1964. Zima. Záveje. Hádam 4 – 5 metrové. Autobus zrána nepremáva. Čo má zdravé ruky a nohy a je mužského rodu, to berie do rúk lopaty a čistí cestu pred i za Veľkými Ozorovcami (dnes by sme namiesto toho čakali Markízu). Okolo deviatej prichádza autobus od Sečoviec, prechádza do Zemplínskej Teplice (alias Kerestúra) a vracia sa. Robotníci, študenti,… nastupujú. Pribudajú cestujúci z Malých Ozoroviec, Zbehňova. Ja som deviatak a cestujem na prijímacie pohovory do Sečoviec. Záujem som prejavil o SVŠ (Strednú všeobecnovzdelávaciu školu). Rovnaký záujem majú aj Stano a Paľo z Malých Ozoroviec. Poznáme sa z videnia. Z kostola.

Na prijímačky sme dorazili okolo desiatej, teda dve hodiny po ich začatí. 

Ktosi nás usmernil do prázdnej triedy. Riaditeľ školy p. Hronkin povolil konanie pohovorov s omeškaním. Objektívne príčiny. Vis maior. Dvere triedy sa potichu otvorili a vstúpil pedagóg. 

Mikuláš Kasarda

-To je Kasarda, -pošepol ktorýsi zo spomínaných budúcich kolegov. 

Zapísal si nás a ako to už na skúškach z jazyka býva, začali sme diktátom zo slovenčiny. Potom sme prešli na literatúru. Opýtal sa ma, čo som doteraz prečítal.   Nemal som problém, od detstva som čítaval všetko, čo mi prišlo pod ruku. Ak ma pamäť neklame, bavili sme sa okrem iných aj o Verneovi a práve som mal rozčítaného Bendegúza od Jána Chalúpku.  

To bolo moje prvé stretnutie s jedným z najskromnejších ľudí, akých som kedy v živote stretol, básnikom a pedagógom Mikulášom Kasardom. Sálala z neho akási zvláštna dobrota, ľudskosť, bola v štýle jeho reči, v jeho hlase, v jeho pohyboch, pohľade…

Nasledovalo pár mesiacov relatívneho pokoja v deviatom ročníku a prvého septembra som sa stal na tri roky študentom SVŠ v Sečovciach. Mojim triednym profesorom sa stal (podľa môjho tajného želania) práve on, Mikuláš Kasarda. 

Učil nás, ako ináč, slovenský jazyk a nemčinu. Celé tri roky. Bol zvláštny aj v porovnaní s inými pedagógmi tejto školy. Nebolo ich veľa, veď aj škola bola malá – po jednej triede v každom ročníku. 

Jeho prístup k nám, svojim zverencom,  by som pomenoval skôr materinským ako otcovským. Nikdy nezvyšoval hlas, hoci mal na to x dôvodov. A  možno to ani nedokázal… (Veď sme boli rovnakí „zbojníci“ ako v iných triedach a školách.)

Snáď iba vtedy, ak chcel upútať našu pozornosť. 

Priam nešťastím pre neho bolo, ak sa žiak nenaučil a zaslúžil si poctivú nedostatočnú. Iný učiteľ by ju tam „vrypol“  bez mihnutia oka. Ale náš Miki, tak sme ho medzi sebou volali, nie. Či to už boli slovíčka z nemčiny, či memorovania básničky (vtedy sa žiaci učili básne naspamäť, dnes vraj nie, možno je to týranie detí…) alebo život či dielo spisovateľa… On tú nedostatočnú nezapísal. Povedal: -Na budúcej hodine vás z toho ešte raz vyvolám. A vyvolal. Sprísnil známku o jeden stupeň, ale nedostatočná to nebola. Človek by sa hanbil opakovane sa nepripraviť na tú istú tému, navyše ak vedel, že bude vyvolaný.  

Bol výborným psychológom. My sami sme sa nepoznali, ale on poznal naše vnútro, dušu každého jednotlivca. Veď išlo o doznievanie puberty, počiatok adolescenie, prvé lásky, hm… aj prvý pohárik či prvú cigaretku… A nemal rád kartárov. Karty – Fiľa – sme hrávali v autobusovej vlečke cestou do a zo školy, ale aj v škole pred vyučovaním. Považoval to za stratu času, ktorý sme mohli venovať prečítaniu čohosi. A radil nám, ako sa učiť slovíčka. Do jedného vrecka si dám lístočky so slovenskými slovíčkami, do druhého s nemeckými. Po jednom ich vyberám, a zisťujem, či viem jeho príslušný ekvivalent v paralelnom jazyku.   Na všetko vo vzťahu k nám mal svoj „recept“. Nevysmieval sa nám, neironizoval narážkami ako niektorí iní učitelia. Mal pochopenie, ako sa tomu hovorí, a ak bolo treba, dokázal sa nás zastať. Každému žičil len to najlepšie. Snažil sa z každého urobiť Človeka. Teda svojou troškou prispieť do toho mlyna nazývaného Život. 

Zmysel pre humor mu tiež nechýbal. Ak to bolo vhodné, dokázal vyučovanie jemne okoreniť vtipom.  Napríklad:

-Cigan ňeišlo tadzi take ceľe?  -Ket dace chľeba, ta išlo, ket ňedace, ta ňeišlo. 

Veľmi jemne nám niekedy naznačil, že sa zaoberá aj prekladateľskou činnosťou. Spomínam si a východniarsku pesničku Fčera večar na valaľe... my sme ju spievali po nemecky – Gestern abend auf dem Dorfe…

Aby nám vštepil správne používanie niektorých jazykových prvkov či javov, neustále nám ich pripomínal a opakoval ich. Celé tri roky. My s ním. Myslím, že u neho zvládli slovenčinu aj nejazykové, technické typy. 

„Agakej“ piesni chlapča privyká – A k akej… zdôrazňoval nám správnu výslovnosť.

V súvetí pred spojkami a tak, a teda, a preto   píšeme čiarku. Pamätám dodnes. Dom postavený na piesku sa ľahko zrúti. Táto veta je bez čiarky. 

Oboznamoval nás aj so základmi poetiky a dokonca aj filmovej tvorby. Čo som sa naučil u neho, to si pamätám dodnes. 

Keď sme, myslím ako tretiaci, preberali na hodine jeho generáciu slovenských básnikov, tiež nám so všetkou jemu vlastnou skromnosťou naznačil, že publikuje ešte básnik Emke  (snáď to bol  jeho pseudonym).

Chcel, aby sme veľa čítali. Poznali sme aj veľa citátov. Maturity som sa preto nebál. Mal som od každého preberaného autora čosi prečítané, citáty som ovládal. Vytiahol som Jánošíkovskú tému v slovenskej literatúre. Téma mi sadla. Ako uliata.

Jemu, nášmu Mikimu,  vďačím, že vo mne prebudil záujem o poéziu. 

Aj keď som prvotiny začal písať ešte počas štúdia na SVŠ-ke, nepripisujem im nejakú kvalitu, bolo to mládenecké vylievanie citov na papieri, spôsobené neuspokojenou láskou. V podobnom duchu sa niesli aj moje verše na vysokej škole  (FF UPJŠ), aj keď možno o niečo vyzretejšie. Boli však úprimné.

Môj triedny mi ukázal, čo je umelecký obraz, čo je rým, čo je rytmus básne, ale aj čo je voľný verš. Pravdaže, aj vysoká ma obohatila o teóriu, ale  základy, korene, siahajú do Sečoviec, na rodný Zemplín. 

A tie, o Živote, tie som začal písať oveľa neskôr, okolo štyridsiatky, ale ani tie nepovažujem za celkom zrelé.   

V tomto jedinom bode by som si dovolil polemizovať s mojim triednym profesorom, ktorý vraví, že poézia je vecou mladosti. Ja si myslím, že poézia je spôsob prístupu k Životu,  k Životu ako celku. Rovnako ako filozofia.  A ak jej človek podľahne, neustále  túži vracať sa  k nej. 

Mám vo svojej knižnici viaceré zbierky – Nížinný spev, Krajinské dažde, Predletie,… A neraz po nich siahnem, začítam sa, vrátim sa v myšlienkach v čase i priestore späť, a je mi akosi teplejšie na duši. 
Zatiaľ naposledy, ak neberiem do úvahy televízne relácie, sme sa stretli  na stretnutí triedy po 20 rokoch, teda v roku 1987.

A dodnes si neraz v ťažkej chvíli spomeniem na veršíky, venované našej triede ako motto na maturitný pozdrav:

Nad cestami, čo prejdem pešky

či na autách, jak hviezda svieť

trojročie mojej esveešky,

keď príde mi raz osamieť

a srdce bude stonať hladom.

Nech nezúfam pod ťarchou bied,

nech zaprú sa do mojich ľadov 

priateľstva lúče z oných liet. 

(A viem ich naspamäť…)

Aj po 44 rokoch od maturity – Vďaka Vám, pán profesor! Za všetko, čo vo mne dobré je… 

D r a g o       24032011  

Sečovce - budova bývalej SVŠ