Gorod detstva – Mesto detstva - Drahoslav Mika - Blog

Gorod detstva – Mesto detstva

3. mája 2011 23:45, Prečítané 5 905x, Drahoslav Mika, PIESEŇ V UŠIACH, VIDEOBLOGY

Эдита Пьеха

Tak, a som tu opäť. Skôr než začnete čítať a ako sa započúvate, urobte si kávičku, alebo nalejte pohárik vínka. Pretože mám „tušáka“, že tento príspevok bude trošku dlhší. Ale čo sa vlečie – neutečie… Ja počkám… Ste hotoví? Tak poďme na to!

Nedávno som vyčítal jednu peknú a pravdivú myšlienku: „Nostalgia je, keď sa chceme vrátiť, a nemáme kam.“ (Stas Jankovskij).

(Ne)vrátiť sa chceme neraz v čase, v priestore, alebo aj v oboch súčasne, teda v časopriestore. Odrazu zatúžime po miestach a ľuďoch, na ktorých či s ktorými sme sa kedysi cítili dobre.Niekedy to nazveme peknými spomienkami spojenými väčšinou s detstvom, láskou a podobnými duchovnými zážitkami. Lenže Život je zmena, čas je Čas (ten neúprosný despota, ako som ho nazval v jednej zo svojich básní) a mnohé (všetko) sa mení. Aj vo výzore nášho priestoru, aj v ľuďoch. Rôčky pribúdajú, mnohí naši drahí odišli ta, odkiaľ niet návratu (aspoň do nasledujúcej inkarnácie), iných ten Čas zmenil. Nepotrebujú nás a ani nám neodpovedia na naše slová – výzvy. Ešte jednu peknú vetu som čítal: „Mám rada tých ľudí, ktorým môžem povedať: -A spomínaš si..?“

Spomínam… Rok 1967, po maturite… Novosibirsk… Sedíme na lavičke v parku plnom kvetov. Deň je slnečný, nádherný, nám je osemnásť (čo viac by si človek mohol priať?). Krátke ticho preruší Ona. Začne spievať (len tak, tlmene, pre nás, aby nerušila denný kľud veľkomesta. Počúvam… Melódiu predsa poznám. U nás už pár rokov počúvame v rádiu pesničky z divokého západu, a toto je jedna z nich, o nenaplnenej láske kovboja (Tam kde zem duní kopyty stád, znám plno vúní, co dejcham je tak rád…Hádam aj dnes by som to dotiahol až do konca). Lenže tu sú iné slová… počúvam: -V gorode etom skazki živut… dajte do detstva plackartnyj bilet… Vzápätí je mi vysvetlené, že pesnička sa volá Gorod detstva (Mesto detstva) a že je veľmi populárna a patrí do repertoáru Edity Pjechy (ruština nekomolí zahraničné priezviská a ponecháva ich v pôvodnom znení bez titulkov). Edita bola už vtedy speváckou hviezdou a mala za sebou vystúpenia aj u nás v Československu. Ešte som sa vtedy dozvedel, že má francúzsky pôvod a dačo spoločného s Poľskom. Tak mi to utkvelo. Keď moji Sibiriaci videli, že sa mi to páči, kúpili mi gramoplatňu s jej pesničkami… a hádam na nej nebolo pesničky, ktorá by ma nechala ľahostajným. Lebo Pjecha – to nebola iba nostalgia, Edita sršala optimizmom, z jej piesní cítiť aj radosť zo života, lásku k ľuďom a okoliu. Edita prvá uviedla na sovietsku hudobnú scénu twist a šejk! (Mimochodom, zo zahraničných vtedy na Sibíri leteli Juhoslovania Džordže Marianovič, Vice Vukov, aj u nás dobre známy Tom Jones, Matušku poznali z filmu Fantom Morisfilu, vraj -takoj borodatyj, Gotta poznali tiež a ešte Pavla Lišku, ktorý prerazil skôr v Rusku ako u nás. A poznali aj módu MINI.) Tú platňu (a pribudli k nej ďalšie) som si aj v minulosti často púšťal. Ľúto mi je rozlúčiť sa aj so starým gramofónom, lebo aj on je súčasťou spomienok, nostalgie…

Dnes, po rokoch, vďaka „hecovaniu“ priateľa blogera Vila Kusého zažívam akúsi hudobnú renesanciu a už mi nestačí vypočuť si pesničku, ale pátram po jej pôvode, autoroch, súvislostiach, perličkách… A pre dnešok hneď pri skladateľovi mám až tri ponuky (možno by som ich vysnoril aj viac, ale načo?). Prvý sa mi ponúkol istý neistý a neidentifikovaný A. Miller. Ako druhému pripísal ktosi autorstvo Frankovi Millerovi. Objavil som však iba toho, ktorý produkuje filmové komixy či komixové filmy. A navyše je relatívne mladý pre oné pesničky. Do tretice všetko dobré… Je tu Terry Gylkison. On ma presvedčil,…utvrdil,…hodí sa mi (spoliehajte sa na internet…). Vyhovuje českej verzii. Nuž teda pár slov o ňom.

Terry Gilkyson (1916 – 1999), pôvodom z Pensylvánie (USA). Po nadobudnutí základného a stredoškolského vzdelania pracuje na ranči svojho priateľa. Odtiaľ odchádza ako vojak do druhej svetovej vojny, vraj od kavalérie k letectvu (Možno tou kavalériou mal ktosi na mysli koníky na ranči, lebo si nespomínam, žeby sa po európskych bojiskách boli preháňali husári či kozáci US Army.) Od roku 1947 žil v Kalifornii. Bol všestranný, čo sa týka tvorby. Gitarista, ľudový spevák, skladateľ, textár, komponoval piesne k filmom, balady (jednou z nich je aj tá mnou spomínaná vyššie), spolupracoval s Waltom Disneym. Roku 1968 bol nominovaný na cenu Akadémie(Oscara) za film Kniha džungle (1967). … Zomiera v roku 1999 v Austine (Texas) počas návštevy u svojich príbuzných. Infarkt. …Myslím, že dosť poznatkov na to, aby som uveril v jeho autorstvo tej nežnej hudby.

Autorom ruského textu Gorod detstva / Mesto detstva je jeden z najpopulárnejších ruských básnikov sovietskej povojnovej éry Robert Roždestvenskij (1932 v západnej Sibíri – 1994 v Moskve). Pôvodne sa volal Robert Stanislavovič Petkevič. Jeho otec padol vo vojne v Lotyšsku, matka, účastníčka vojny ako sanitárka, ináč riaditeľka školy, sa po vojne vydala za frontového druha Ivana Ivanoviča Roždestvenského, a Robert preberá „otčestvo“ aj priezvisko nového otca. (A dokonca to znie umeleckejšie.) Prvé básne publikuje roku 1950.Študuje na historicko-filologickej fakulte Univerzity v Petrozavodsku. Roku 1956 zakončil Literárny inštitút v Moskve. Zlomovým bodom v jeho tvorbe bolo zoznámenie sa so študentom konzervatória Alexandrom Fľarkovským (neskorším skladateľom). Vzniká prvá pieseň na slová Roberta a volá sa Tvoje okno. …Nasledujú stovky básní a piesní…postupne, samozrejme. O všetkom – jeho témami sú detstvo, láska, madziľudské vzťahy, osvojovanie vesmíru, boj za mier, sociálna nespravodlivosť, vojna… Spolupracoval s desiatkami hudobných skladateľov, písal texty pre filmové piesne. … Obstál v konkurencii takých mien ako Andrej Voznesenskij, Bella Achmadulina, či Jevgenij Jevtušenko (ktorý, mimochodom, v auguste 1968 spolu s inými umelcami protestoval v Moskve na námestí proti okupácii ČSSR a napísal aj báseň Tanky idú po Prahe). Tvorba básnika Roberta Roždestvenského bola ocenená viacerými vysokými vyznamenaniami. Počul som ho v televízii recitovať svoje verše. Mal rečovú vadu – zajakával sa…

Konečne sa dostávame k interpretke (dnes jej pesničky má vo svojom repertoári aj jej vnuk – spevák Stas Pjecha.)

Vlastným menom Edith-Marie Piecha, narodená roku 1937 vo Francúzsku, matka Felicia rodená Krolewska. Rodičia boli Poliaci,ktorí do francúzska prišli za prácou. Otec pracoval ako baník. Roku 1946 sa rodina vrátila do Poľska, kde Edita dokončila základnú školskú dochádzku a začala študovať na pedagogickom lýceu. Roku 1955 sa dostáva na Filozofickú fakultu Leningradskej univerzity. Zoznamuje sa so študentmi konzervatória, a to určuje jej ďalšiu životnú púť. Hneď svojim prvým vystúpením zabodovala a získala nevídaný úspech po celom ZSSR. Bolo to na Novyj god (1955/1956) a pesnička sa volala Czerwony autobus (spievala po poľsky). Stava sa sólistkou súboru, ktorému sama dala názov Družba. Nasledoval úspech za úspechom, zahraničné vystúpenia. Okrem krajín socialistického tábora hosťovala vo Fínsku, Taliansku,na Kube, ako prvá medzi sovietskymi spevákmi vystúpila v Peru, Bolívii, Hondurase, v 1979. spievala vojakom v Afganistane…

pokračovať by sme mohli… V parížskej Olympii na dvakrát ťahala šnúru 47 vystúpení za sebou. Na Kube získala titul „Pani Pieseň) Od roku 1976 pôsobila ako sólistka súboru Grigorija Klejmica. Ako prvá naspievala piesne desiatok sovietskych skladateľov a textárov. (Fľarkovskij, Feľcman, Fradkin, Pachmutova, Ošanin, Roždestvenskij, Dolmatovskij,… a zase takmer do nekonečna.

Citujem, ani neviem koho: „Peter I. otvoril Rusku okno do Európy. Edita otvorila dvere sovietskym umelcom na európske estrádne scény.“ Ako som už spomínal, priniesla do ZSSR twist a šejk, teda rytmy aj mojej mladosti. Jej repertoár vošiel do zlatého fondu sovietskej a ruskej hudobnej kultúry. Nebudem robiť štatistiku jej ocenení. Ich výpočet by možno presiahol aj rozsah tohto príspevku. A výpočet piesní tak isto.

Edita spieva a vystupuje do dnešných dní, je stále čiperná, ako voľakedy Ljuba Hermanová. Pri svojej 60-ke (1997) koncertovala na Dvorcovoj ploščadi (Palácovom námestí) v St. Peterburgu. To zopakovala aj pri svojej sedemdesiatke a navyše pridala koncert v dome kultúry Okťabrskij. V roku 2008 účinkovala v moskovskom Kremli. V rokoch 2009 – 2010 urobila turné po mestách Ruska od Kaliningradu po Chabarovsk na Ďalekom Východe, v štátoch Pribaltiky, v Bielorusku, Moldavsku, na Ukrajine, a dokonca aj v Izraeli a USA. Naspievala aj piesne k 9 filmom.

Perličkový kúpeľ sa robiť tiež nechystám. Vydatá bola tri razy. Prvým manželom bol Alexander Bronevickij (1931 – 1988), potom nasledoval nemenovaný kurátor Lenkoncertu od KGB, a nakoniec je to skladateľ Vladimir Poljakov. Má dcéru Ilonu (1961) po prvom manželovi, vnuka Stasa – Stanislava(1980), ktorý nesie jej priezvisko a je rovnako spevákom, vnučka Erika Bystrova (1986) študuje.

Vyberám len zopár z jej pesničiek, z tých, ktoré boli prelomové a „leteli“ tak dávno, že tá nostalgia a aj moja túžba po Gorode detstva sa dostavila…

gorod detstva

Где-то есть город тихий, как сон. Kdesi je mesto tiché jak sen
Пылью тягучей по грудь занесен. Nánosmi prachu je zanesené
В медленной речке вода, как стекло. V pomalej riečke voda ako sklo
Где-то есть город, в котором тепло. Kdesi je mesto, v ktorom je teplo
Наше далекое детство там прошло. Naše ďaleké detstvo tam prešlo

Ночью из дома я поспешу. V noci si z domu náhle odskočím
В кассе вокзала билет попрошу. V pokladni vlakov lístok poprosím
Может впервые за тысячу лет – Možno prvýkrát snáď za tisíc liet
Дайте до детства плацкартный билет. Do detstva, prosím, len jeden bilet
Тихо кассирша ответит: билетов нет Kasírka ticho vraví: Lístočkov niet
(билетов нет). (Lístočkov niet)

Ну что, дружище, как ей возразить? Nuž čo, priateľ môj, čo jej povedať?
Дорогу в детство где еще спросить? Cestu do detstva kde teraz hľadať?
А может просто только иногда A možno budú… iba v iný deň
Лишь в памяти своей V spomienkach svojich
приходим мы сюда? chodievame sem

В городе этом сказки живут, Rozprávky z detstva v meste čakajú
Шалые ветры с собою зовут. Pochabé vetry nás ta lákajú
Там нас порою сводили с ума Tam nám kedysi hlavy motali
Сосны до неба, до солнца дома. Sosny po nebo, po slnko domy
Там по сугробам неслышно шла зима. Tam po závejoch tíško šla zima

Дальняя песня в нашей судьбе, Pieseň z diaľavy v našom osude
Ласковый город, спасибо тебе. Láskavé mesto, vďační sme tebe
Мы не приедем, напрасно не жди, Neprídeme však, nečakaj na nás
Есть на планете другие пути. Sú na planete iné cesty zas
Мы повзрослели, поверь нам и прости. Už sme dospeli, uver, a prepáč

(Voľne preložený text piesne som urobil ja)

detto / эдита пьеха город детства

náš sused / эдита пьеха – наш сосед

nič nevidím, nič nepočujem / Эдита Пьеха и ансамбль „Дружба“. „Ничего не вижу“ ( 1966г.)

manžerok

idem si a spievam

skoro je nám ešte žiť zo spomienok

Vyšla Maďarka na breh Dunaja… (To by si mali vypočuť všetci nacionalisti – koľko národov Dunaj spája a nie rozdeľuje)
[youtube LOxsvfjM3x0&NR=1 nolink
Поёт Эдита Пьеха ( 1964 г.)

_________________________________________