Drahoslav Mika

O dve sekundy neskôr
 
MAŤO  KLIEŠŤ:            Vari nám nechceš nahovoriť, že si celý ten čas vo Valašsku 

                                        strávil.  Tak dlho by si tam nevydržal. 

JÁNOŠÍK:                       Čo hriecha tajiť,  aj v Holyvúde som bol.

ATTILA:                          Hej? A načo? 

JÁNOŠÍK:                       Natáčajú dokumentárny film.

SUROVEC:                     A o čom?

JÁNOŠÍK:                       (Hrdo vypne hruď.) O Jánošíkovi.

MIŠO  ILČÍK:                  A bez teba by to nezvládli…

JÁNOŠÍK:                       Presne tak… Aby niečo nedoplietli, bol som im poskytnúť 

                                        informácie z prvej ruky a druhej nohy. Ešte dobre, že nie 

                                        som kôň, lebo by aj zo štvrtej chceli. A aby niečo 

                                        nepoprekrúcali, veď viete, aká je CNN. 

GAJDOŠÍK:                   A zaplatili… dobre? 

JÁNOŠÍK:                      Určite mi nebudete veriť, ale to ja všetko bez nároku na 

                                        honorár, na služobný príjem. Sobotníky tam vyhlásili, 

                                        benefičné zbíjanie na afroamerickú onkológiu a 

                                        narkomaniu. A aby sme čo najviac vyzbierali, každý záber 

                                        sme aj sedem razy opakovali.  

ZBOJNÍCI:                     (Smejú sa.) Hej… ty a zadarmo… Ty, čo si v dlžobách až po 

                                        uši.   

JÁNOŠÍK:                       Bol som, Ale už nie som. 

ZBOJNÍCI:                      Ako to? To si tak zbohatol? A nám kedy povraciaš? 

JÁNOŠÍK:                       Nezbohatol. (Sníme si parochňu.) Vidíte? Uši som si dal

                                        plasticky  premiestniť o sedem centimetrov vyššie. Takže

                                        už nie som až po uši.

FERI  OŠTINOHA:        Už si si mohol premiestniť aj nos niekam nad koleno. 

JÁNOŠÍK:                       Vtipný si, sedliak. Veľmi vtipný. A to už prečo na koleno?

FERI  OŠTINOHA:         Aby ti nemohli povedať, že si horenos.  

IŠTVÁN:                          My máme doma nosnicu a tá nos vôbec nemá. 

JÁNOŠÍK:                       Tak mám rozprávať, či môžem odísť? Nikto ma nepočúva. 

ATTILA:                           Dúfam, že si nás v to holyvúde všetkých spomenul. 

JÁNOŠÍK:                        Všetkých. Okrem Poliakov.

NIKOLA  ŠUHAJ:            Prečo ich nie?

JÁNOŠÍK:                        Privlastniť si ma chceli. A čo som ja – pša krev… choľera? 

                                          Dokonca keď akýsi Beneš vymeriaval novú hranicu medzi 

                                          Poliakmi a Uhrami, ja som rýchlo preskočil hranicu sem, na

                                          Horné Uhry. Horné akné. Veď kto by mi odtiaľ potom 

                                          pozvanie na návštevu poslal? 

TUROŇ-ZBOJNÍK:          Ale bavme sa o vážnych veciach. Vrátiš mi dlžobu? 

JÁNOŠÍK:                         Nevrátim. 

ZBOJNÍCI:                        A mne?…A mne?…A mne?… 

JÁNOŠÍK:                         Ani…Ani…Ani tomu, co muruje! 

MIŠO  ILČÍK:                    A  to už ako? Máme na teba výpalníkov poslať? Alebo 

                                          daňovákov? 

JÁNOŠÍK:                         Radšej výpalníkov… Nie, nie… ani výpalníkov. … Aj tak by

                                           ste všetko prepili. 

MIŠO  ILČÍK:                    Aj pandúrom si dlžný, aj sedliakom v dedine… Len stavu 

                                           zbojníckemu hanbu robíš.  

JÁNOŠÍK:                          Aj tá chamraď pije. Za pohárik by si dali aj susedove 

                                           koleno vŕtať.  Nebožiecom…

HRAJRUKA:                     Prečo si myslíš, že sme ožrani? Čo sa ti na mne nepáči? 

                                          Ja napríklad abstinujem. 

JÁNOŠÍK:                         Triezvy zbojník by  v takejto kokotine nikdy 

                                           neúčinkoval. Trpíte to len preto, že vám tu na každom 

                                           treťom riadku niekto nalieva, však, Atilla? Hej, Ištván, 

                                           dones dreger, odo dnes bude každý fúkať. 

IŠTVÁN:                            (Uteká čo mu nohy stačia do 20. storočia, a donesie odtiaľ 

                                           dreger.)

ZBOJNÍCI:                        (Fúkajú všetci postupne do dregera, ale nik nenafúka. Iba

                                           na konci Jánošík, ale rýchlo vynuluje výsledok, aby ostatní 

                                           nezbadali. )

JERGUŠ  CHLAPIN:       Vidíš, komisár… či vlastne hejtman (kto má tie prevraty 

                                           ustriehnuť…?). Všetci sme triezvi jak novorodeniatka. 

                                           Strebeme tu vodu ako najatí, aj s riasami a sinicami a 

                                           musíme sa kvôli divákom a čitateľom pretvarovať, že nám 

                                           to chutí a že sme opití.

JÁNOŠÍK:                         (Pre seba popod nos.) Kokoti!… Väčší ako som si myslel. 

                                           (Pokračuje nahlas.)

                                           Potom je načase vyhlásiť výnimočný stav. 

MIŠO  ILČÍK:                    Keď ho budeš vyhlasovať, vyhlás už zároveň aj stanné 

                                           právo. Papierom sa musí šetriť.  

JÁNOŠÍK:                         Stanné právo? načo?

MIŠO  ILČÍK:                    Aby konečne každý mohol spať v stane. Veď takto na 

                                           zemi tu do jesene reumu schytáme.  

RUDI  OŠTINOHA:           Alebo vlka.

KUBO  BLCHA:                Keby Karkuľku, nepoviem. 

FLOKI:                              Hav!

FERI  OŠTINOHA:           Lebo ak nie, presadíme to cez odbory.  

MĽANDRIAK:                    Zdravotnícke. Ja tam mám príbuzného.  

GAJDOŠÍK:                      Je tu jeden háčik na ryby. Odbory nemáme.

JÁNOŠÍK:                          Prečo?

GAJDOŠÍK:                       Škoda. Ja som sa tak tešil, že budeme štrajkovať. 

TUROŇ-ZBOJNÍK:           Že vyhlásime hromadnú hladovku.

FERI  OŠTINOHA:           Ja som si chcel urobiť odborný rekvalifikačný kurz, lebo 

                                           ako zbojník som zatiaľ bez pracovného…tpfuj! ..  

                                           zbojového zaradenia a nemôžem byť povýšený.   

SUROVEC:                       A čo sa nedáš ponížiť: Vari vieš, že ponížení budú 

                                           povýšení?             

UHORČÍK:                        Je to pod psa.

FLOKI:                               Hav! Hav! Hav! 

UHORČÍK:                         Tak dobre, pod mačku…Hádať sa nebudem. 

JÁNOŠÍK:                          Chlapi, a či vy viete, že v zahraničí sa už zbíja po novom?

                                           Moderne?  Inteligentne? 

ZBOJNÍCI:                        Ako? Nevieme. Vysvetli nám to. Aj my chceme kráčať s 

                                           dobou. 

JÁNOŠÍK:                         Tak dobre. Rozanalyzujeme to na konkrétnom príklade. 

                                           Robte si poznámky. 

                                           Potrebujeme k tomu veľmi málo. Je treba vyrobiť veľmi 

                                           veľké písmeno „Z„

UHORČÍK:                         Mám ja brata stolára (Zanôti)   Urobí nám. Za fľašu 

                                           slivovice. Ani materiál nebudeme hradiť. Vytuneluje sa 

                                           nejaký tunel na rozostavanej diaľnici, tam je dosiek 

                                           habadej.  

MAŤO  KLIEŠŤ:               Dva habadeje. Minule som sa tam bol pozrieť. 

TUROŇ-ZBOJNÍK:           No dobre. To veľké „Z“ by sme mali. Čo ďalej? 

JÁNOŠÍK:                          Attila a Ištván sa vedia dobre driapať. Na zámok – či by 

                                           ste dokázali vyliezť? 

ATTILA:                             Že či? Iba lano musím mať. Lebo nie som poistený. 

JÁNOŠÍK:                          Jednej peknej bezlunnej noci sa presunieme do Bojníc. 

IŠTVÁN:                             Na zámok?

JÁNOŠÍK:                          Na!  Vidím, že ti to páli. Tam na streche zámku teda v 

                                            noci primontujete to veľké písmeno „Z“ 

UHORČÍK:                         Ešte otázka. To veľké „Z“ musí byť v úvodzovkách? 

JÁNOŠÍK:                          Správny postreh. Nemusí, ba nesmie, v úvodzovkách by

                                            bolo príliš nápadné.  

HRAJRUKA:                      A čo ďalej?

JÁNOŠÍK:                          Nič. To je všetko. Ráno sa pán gróf prebudí, pôjde na 

                                           prechádzku koňmo. Keď sa bude vracať späť, zdiaľky sa 

                                           pozrie na zámok a zamyslí sa:  Veď toto nie je môj zámok. 

                                           Môj zámok je Bojnický. A toto tu je ZBojnícky. A ja cudzie 

                                           zámky nepotrebujem,. veď s tými čo mám, neviem, čo 

                                           robiť. Ľudí musím poprepúšťať, aby som kríze zadosť 

                                           učinil. A tak mám o jednu starosť menej. Lokajovi 

                                           Ernestovi povie: -Choď, Ernestko, pohľadaj nejakých 

                                           zbojníkov, nech si ten zámok prídu prevziať aj s 

                                           inventárom. A my vtedy, akože čírou náhodou vyhrnieme 

                                           sa z lesa a že ani nás hľadať nemusí. 

                                           A zámok bude náš, akože je Boh nado mnou. Všetko 

                                           legálne, v súlade so zákonom, ani kmotor Figeľ-Groš 

                                           by sa za nás hanbiť nemusel. Len ešte na katastrálnom 

                                           bude treba dať niekomu… fľašu… 

SUROVEC:                       Alebo radšej po papuli. 

MIŠO  ILČÍK:                    No a ďalej? Čo ďalej? Zbojníci na zámku… to je 

                                           neprirodzené. Zámok predáme, či  čo? A o peniaze sa 

                                           podelíme? Takto chceš svoje dlhy posplácať?   

JÁNOŠÍK:                         Aj to mám premyslené. Vybavíme si živnosť a budeme 

                                          podnikať. 

MIŠO  ILČÍK:                   To je ešte väčšia debilina ako prvá časť. Zbojníci – a 

                                          podnikať? V čom, prosím ťa? 

JÁNOŠÍK:                        Budeme prevádzkovať zoologickú záhradu. 

UHORČIK:                       Tak to potom treba spolu dve veľké Z a dve veľké OO.

KUBO  BLCHA:                Ale jedno Z a tie dve OO musia byť   pohromade, ináč by

                                          si nás ľudia s hajzlami mohli mýliť. 

JÁNOŠÍK:                        (Pre seba) A neboli by ďaleko od pravdy. 

TUROŇ-ZBOJNÍK:          A zvieratá – odkiaľ?  A kŕmiť – čím? Zbojník bez stravy 

                                          vydrží, ale také zviera nie. 

JÁNOŠÍK:                        Ľud chce byť klamaný, nuž ho teda klamme naďalej. 

                                          Pozháňame zvieracie  kože – z leoparda, zebry, mamuta,

                                          opice, bociana, papagája, delfína…  

ZBOJNÍCI:                       A????????????

JÁNOŠÍK:                        A vy sa do nich oblečiete a budete za zvieratá. Návštevníci

                                          vám občas hodia oriešok, suchú kôrku… Hladní nebudete.

                                          V dnešnej dobe nikoho nenapadne napísať tam – Zvieratá 

                                          nekŕmiť! Deťom aj dôchodcom radosť urobíte, maturanti 

                                          sa s vami budú fotiť,  budú vás chodiť študovať zoológovia

                                          z celého sveta. 

RUDI  OŠTINOHA:         Za úvahu to stojí. 

FERI  OŠTINOHA:          Aj z Ameriky? 

JÁNOŠÍK:                        Z Ameriky nie. Oni teraz majú problémy s teroristami. Ešte

                                         by si nás mohli pomýliť. 

ATTILA:                           Ja sa už normálne teším. Ja chcem byť opica. Aj tak som 

                                         sa z nej vyvinul. 

GAJDOŠÍK:                     (Nedôverčivo)  Opice sa musia vedieť aj po stromoch 

                                         driapať…

ATTILA:                           Keď som robil v cirkuse, tak sme to nacvičovali. Aha! 

                                          (Čosi-kamsi sa vyšplhá na strom)

FLOKI:                              (Kamsi-čosi sa vyšplhá za Attilom.)

ATTILA:                            (Vydriapavší sa až pod vrcholec jedle sedí na konári 

                                          ďaleko od komárov, je mu dobre a lúska bukvice, ktoré sa 

                                          bohvie ako dostali na jedľu. Možno mu ich doniesol Floki.)

                                          Zem!  Vidím Zem! 

MĽANDRIAK:                   Veľký objav si urobil. Veď na nej stojíme. A pevne. 

ATTILA:                            Vlastne… Čo to trepem… Horííí!!! Horííííí! 

JÁNOŠÍK:                         Kde horí“ Čo horí? 

ATTILA:                            Kaštieľ horí!!! Kaštieľ grófa Erdôdiho horí!!!

JÁNOŠÍK:                        Tak toto v našom programe nebolo. Sme tu všetci? 

ZBOJNÍCI:                       Ja tu som… Aj ja…. Aj ja. …Ja tiež….

JÁNOŠÍK:                         Naozaj nikto nechýba? Do triednej knihy ste sa pozreli?

NIKOLA  ŠUHAJ:             Nechýba. Ba ja som tu navyše. 

JÁNOŠÍK.                         A čo neideš domov?

NIKOLA  ŠUHAJ:             (Roztúžene.) Keď s vami je tak dobre…  V minulom živote 

                                          som bol isto Uhor.  Horno…

JÁNOŠÍK:                         Kto to len mohol podpáliť? 

GAJDOŠÍK:                      Niekto z konkurenčnej firmy. Účty a tak… V dnešnej dobe 

                                           čo Hornouhor, to zbojník s veľkým Z. 

UHORČÍK:                        Tak objednám  ešte jedno veľké Z?

ZBOJNÍCI:                        Nie!!! Už žiadne veľké Z!!! Už nikdy žiaden svár!!!  Alebo 

                                           cmar? 

KUBO  BLCHA:                Chlapi, môžem vám zarecitovať dačo z vlastnej tvorby? 

UHORČÍK:                        Čujme!

KUBO BLCHA:                 Jánošík bral, potom dával

                                           a sebe nič nenechával.

                                           Tým pokazil náladu

                                           Daňovému úradu.

GAJDOŠÍK:                      Ešte len teraz došiel, a už mu lezie do… rybníka.  Nemáš 

                                           tam dačo vlasteneckejšie?

KUBO  BLCHA:                Mám čože by som nie? 

                                          Horí ohník horí, nie jak voľakedy –

                                          Ktože vás vytiahne, Horné Uhry, z biedy?  

                                          Sokoli dvanásti, a či štyridsiati?

                                          Či musia  Horniaci vždy chodiť bez gatí? 

ZBOJNÍCI:                        Bravó! Bravó! Toto by mali počuť v Budapešti! Nalejte 

                                           Kubovi! Nalejte všetkým! 

KUBO  BLCHA:                (Nasleduje umelecké kláňanie) 

                                           Ešte jedna faktická pripomienka. 

ZBOJNÍCI:                        Čujme!

KUBO  BLCHA:                Mám pozmeňovací návrh.

ZBOJNÍCI:                        Už zase politika…. Nie!!!

KUBO  BLCHA:                Ale ja mám iný návrh. Nasledujúce dejstvo by sa mohlo 

                                           odohrávať pri rybníku vo Veľkých Ozorovciach. Tu bude 

                                           málo miesta. Príde veľa vystupujúcich. Súhlasíte?

TUROŇ- ZBOJNÍK:          (Sklamane) V Ozorovciach?: Veľkých?   Veď tam ani 

                                           krčmu nemajú.      

JÁNOŠÍK:                         Dobrý nápad. Aspoň raz sa pozriete na svet triezvymi 

                                           očami. 

TUROŇ- ZBOJNÍK:          Mne by stačilo cez ďalekohľad.

MIŠO  ILČÍK:                    A nemohli by sme potom na tom rybníku odohrať námornú

                                           bitku?

MAŤO  KLIEŠŤ:               A čo sme, Košičania? Kassavárošťania? A okrem toho – 

                                          úprimne – kto z nás vie plávať bez plávacej duše?  A bez 

                                          plutiev? Videli ste už zbojníka s plutvami?

SUROVEC:                      Ja som raz videl, ale to bol zahraničný zbojník. Tuším 

                                          americký.  A tie plutvy mu dali iba preto, aby mu nesmrdeli

                                          nohy. 

JÁNOŠÍK:                        A to do tých Veľkých Ozoroviec chcete naozaj, alebo len 

                                          tak – virtuálne? 

MĽANDRIAK:                   Ako partizáni po štyridsiatichdeviatich rokoch..?

KUBO  BLCHA:               Stačí virtuálne, cestovné je dnes drahé a nik to nepreplatí. 

JÁNOŠÍK:                        Tak teda zajtra vo Veľkých Ozorovciach. Na rybníku. A 

                                          dopumpujte do neho vodu, aby sme sa bahnom nebrodili. 

                                          Choďte cez Kašin, tade je to bližšie. Zistite, či je v Čiži 

                                          dosť rýb na suši (nie na súši)  a či nie sú ožiarené. Všeličo

                                          sa dnes stáva. A ľudia tak verili feudalizmu..   A nerobte 

                                          hluk, nemusí každý vedieť, že idú zbojníci. Družina Juraja 

                                          Jánošíka, nositeľka to  Rádu práce. 

                                          Najlepšie bude, ak ta prídeme inkognito. 

                                          Sú ešte nejaké organizačné otázky? 

TUROŇ-ZBOJNÍK:          Ja by som navrhoval do povinnej výbavy každého zbojníka

                                          zaviesť kádéčka, Je o lepšie, ako nôž na prepitie… tpfuj!.. 

                                          na prežitie.   A pomenovať by sme ich mohli napríklad 

                                          Javorina.

GAJDOŠÍK:                     Lepšie by bolo, keby sa volal Jánošík! 

TUROŇ-ZBOJNÍK:         Ďalší analolezec…

MĽANDRIAK:                  Keď sme už pri tom pomenovávaní, ja by som navrhoval

                                         niekedy v budúcnosti pomenovať Jánošíkovým menom 

                                         nejaký tank. Mám takú víziu, že raz to bude náčim. A podľa 

                                         okolnosti aj nejaký partizánsky oddiel. 

JÁNOŠÍK:                       Nech je teda tak. Dohovoril som!

FLOKI:                            Howgh! 

D r a g o   

( P o k r a č o v a n i e )
 
…………………………..
hudobná príloha – spievajú:
 
 
Trebunie Tutki

 
Arzén

 
Nikola Šuhaj


 
Ištván a Attila