Drahoslav Mika

Tak mi treba! Mal som ho odovzdať vo voľbách. Môj hlas. Môj zachrípnutý tenor. Načo som si ho len ponechal? Zlatý slávik zo mňa nebude, ešte tak strakatý odvar z havrana. Lenže mne nie je do spevu. Oj, veru nie. Spevák v dnešných časoch riskuje, že z neho urobia prezidenta. A možno sa práve toho boja. Že sa stanem prezidentom. Ja a prezidentom… Ešte tak vice -… Dereš Fedora Vicu… A preto ma odpočúvajú… Všetci. Na každom kroku i rozkroku. Chcú vedieť, či sa mám dobre alebo ešte lepšie Psí hlas do neba nedôjde. A v pekle ho nechcú. Ešte tak hlas vola na spúšti…

A tak ma odpočúvajú. Vždy a všade. Aj tu a teraz. Ba aj v noci. Najmä keď je spln. A to priamo v posteli. Vlastná manželka. Kto by si to len pomyslel? Ja nie. Ale odpočúva, potvora. Vie, že zo spánku rozprávam. Lebo v čase bdenia ma nepripustí k slovu. Tým menej k vete či súvetiu. Lenže ja zo spánku nielen rozprávam. Ja sa zo spánku aj prebúdzam. Niekedy. Prebúdzam sa na to, že sa rozprávam sám so sebou. Tak sa aspoň porozprávam s inteligentným človekom. A s kým by som sa mal? Aj keď si sám so sebou nie vždy rozumiem, rozprávam sa. A vždy si dám za pravdu. Iba niekedy za lož. Najmä vtedy, keď si uvedomím, aké mám krátke nohy. A vtom sa prebudím. Pootvorím jedno oko. Druhé nie. Lebo som lenivý. Od prírody. Teda pootvorím jedno oko, a čo nevidím – manželka ma odpočúva. Ľavé ucho má nasmerované priamo na moje ústa. A tvári sa, že spí. Aby to bolo presvedčivejšie – chrápe. Nahlas. Lenže mňa neoklame. Ona sa netvári. Ona sa pretvaruje. Stvora Božia! A v rámci pretvárky ma odpočúva. Lebo je zvedavá. Chcela by vedieť, o čom sa mi sníva. Alebo o kom. O kom v šiestom páde. V lokáli. Lebo po lokáloch chodievam rád.  Po inštrumentáloch už menej. Lebo v inštrumentoch sa nevyznám. Ani v alimentoch. Lenže so mnou nevybabre. Ja som jej prešiel cez rozum. Ale nie autobusom. Iba tak. Ja už zo spánku rozprávam zásadne po madagaskarsky s eskimáckym prízvukom. A navyše zašifrovane bez udania kódu. Tak. A môže ma mať rada. Ak chce. Ak nechce, nemusí. 

Čo myslíte, čo som našiel pod posteľou? Neviete? Ploštice. Čistokrvné ploštice. S modrou krvou. A načo slúžia ploštice? Na pitie krvi. Správne. A ešte na odpočúvanie. Celé hniezdo ploštíc som tam našiel. Pod rodnou posteľou. Keby som býval na Ploštine, nepoviem… Ale tu? A ešte zopár švábov. Určite to boli šváby, lebo boli čierne a hnedý šváb sa volá rus domový. Bezdomovcov sa to teda netýka. A ešte som tam našiel osie hniezdo a jednu priečne pruhovanú myš. Vidíte, ako rafinovane sa dnes odpočúva. Človek už nemôže veriť ani vlastnému vnútornému hlasu. 

Aj suseda ma odpočúva. Pravidelne trikrát denne a štyri razy nočne. Aby nevyšla z cviku. A telocviku. A duchocviku. Lebo lístky v autobuse si už dávno necviká. Raz si v metre zacvikla prsty do dverí. Cvikanie potrebuje cvik. A odpočúvanie tiež. A rafinovaná je, potvora. Ako cukor. Kvôli odpočúvaniu sa naučila po madagaskarsky s eskimáckym prízvukom. A navyše zašifrovane… Lenže s takým odpočúvaním si môže vytrieť…ucho. Ja som jej totiž nedal kód. Ani som nemohol. Nijaký nemám. Sliepka jedna! Kod-kodák! Kodak! Fotopotreby! Čo, ak má fotografický sluch? A viete, ako odpočúva? Neviete? Cez hrnček. Taký obyčajný plechový hrnček. Priloží ho k stene, oprie o neho svoje babské ucho a odpočúva. Keď som jej na to prišiel, tvárila sa, akoby nič. Ja som sa na oplátku tváril, akoby niečo. A hrnček mi podarovala na Valentína. Možno ma má rada. Na slaninke s tatárskou omáčkou. A z ničoho nič, či presnejšie z čohosi čosi si kúpila od dílera riad za dvadsaťtisíc! Korún. Slovenských. Aj s DPH. V eurách by to bolo drahé. Samé hrnčeky a hrnce. Také strieborné, sfalšované. So zabudovaným mikrofónom. A nahrávačom. Od najmenšieho po najväčší. Cez prostredný a najprostrednejší. Teraz opiera tie hrnce o stenu a odpočúva stereo. Cez cirkevné sviatky aj kvádro. Uši jej už celkom priliehajú k hlave. Babaroga! 

Nedávno ma odpočúval jeden policajt. V minulosti bol príslušníkom. Potom vymenil rovnošatu za krivošatu a stal sa z neho žandár. Vybrali ho na kastingu, lebo má tri uši. Dve si vôbec neumýva, lebo v nich má zariadenie na odpočúvanie. To tretie som nevidel, ale raz sa preriekol a povedal, že prekonal zápal stredného ucha. V rámci previerok fyzicko-odpočúvacej zdatnosti. Dobre ho zamaskoval. Aj bez maskovacej siete. Aby bol menej nápadný, neobliekal si ani maskáče a chodieval bez masky.  Sám bol dobrá maska. Keď mal tri uši, z ktorých dve si neumýval. Samý pírsing. A včera mi poslal domov pozdrav. Zo špitála. Bez známky. Asi sa zle učil, keď nemal žiadnu známku. Určite mal v škole samé päťky a navyše s úzkym E. Píše: -Už zase mám zápal stredného ucha. Tak mu treba. Keby nebol odpočúval, určite by zápal nemal. Načo sa tak zapaľuje za vec? A možno má iba predzápal. Aj to len taký malý, utajený a chce ma nachytať. Na hruškách. Ale ja chodievam na čerešne. Tak. Len raz neviem, kde to tretie ucho má. Môže si uši vyušiť! Frajer akýsi! Kto má uši – žerie suši!

Asi mi odpočúvajú aj telefón. Zakaždým, keď zvoní, na druhom konci ktosi je. Lebo vždy počujem nejaké hlasy. Ale nikoho nevidím. Takže je jasné, že ma odpočúvajú. Keby ma neodpočúvali, ukázali by sa. Aj po pive by mohli zaplatiť. Už zase zdraželo. Darmo odpočúvajú, ja za to nemôžem. Tri dni ma odpočúvajú, aj tak ma nedostanú. Potichúčky zložím sluchátko a potmehúdsky sa usmejem. Ako som s nimi vybabral. Mohol by som aj zavidnahúdsky, ale neviem, ako sa to robí. A oni zvonia znova a znova. Ešte dobre, že máme zákon. Trikrát a dosť! A viac nedvihám. Čo som ja, vzpierač, aby som zdvíhal? Ja radšej spúšťam. A odpúšťam. 

Onehda ma odpočúvali v krčme. A to už druhýkrát. Už ma serú. Len čo si dám pivo a deviate poldeci a začnem spievať Za cisáře pána a jeho rodinu…, všetci natrčia uši ku mne a odpočúvajú. Neviem, čo zaujímavého na mne počujú. Nech im je borovička ľahká. Nech odpočúvajú v pokoji. S cizí ženou v cizím pokoji… A mňa nech nechajú na pokoji. 

Na ulici ma odpočúvajú skoro všetci. V jednej ruke igelitka, v druhej mobil. Len čo ma zbadajú, už si kladú mobil k uchu. Alebo len čo zbadám ja ich. Odstrihli sa. Lenže aj majitelia mobilných telefónov si niekedy stoja na kábli. Vtedy sú menej mobilní. Najradšej by som im tie káble odizoloval. Škoda, že boli zrušené rušičky. Keby som mal takú rušičku, nemohli by rušiť moje kruhy ani kosoštvorce. 

Aj v kuchyni ma odpočúvajú. Neveril som tomu, ale je to tak. Po dlhodobom pozorovaní som zistil, že skoro všetky hrnce a kastróly majú uchá. Nie nejaké zelené uchá ako na vojenčine, ale naozajstné kovové uchá. Kto by si to len pomyslel! Ja nie. Ale už je raz tak. Môj hlas však len tak lacno nedostanú. Prijal som protiopatrenia. Zakaždým, keď vypijem kávu, ulomím zo šálky ucho. A potom ho zjem. Najprv som pojedal celé šálky, ale v jednom vtipe som sa dočítal, že ušká sú najchutnejšie. A od celej šálky sa vraj priberá. Ušká poctivo zapíjam herbalajfom a už vyzerám ako naklonovaný čiarkový kód somálskeho distrofika. 

Dúfal som, že aspoň v prírode ma nebudú schopní odpočúvať.  Ale kdeže! vyňuchali ma, vysnorili ma aj tam, potvory odpočuvateľské. Reku, na huby pôjdem. Do lesa. Akoby nič. Veď kto by už v lese odpočúval? A skoro ma šľak trafil! Na každom kroku samé oslie uško, ušiak obyčajný, ušiakovec obrovský, uchovka pásikavá, uchovec bazový … a čojaviem, čo ešte. Aj zajace s takými dlhými ušami mi krížili cestu. Všetko dokonale zakonšpirované. Ako vo verejnom dome. Ale ma netrafil. Ten šľak. Asi neabsolvoval strelecký výcvik, a preto nedokáže trafiť. A trafená hus zagága. Ale dobre trafená hus už nezagága. 

Prejdem im cez rozum, -myslím si. Nedám sa ja viac odpočúvať. Šiel som do zahraničia a nechal som si transplantovať hluchonemecké orgány. Chcel som hluchoanglické, ale nemali na sklade. A natransplantovali. Na účet zdravotnej… Prvýkrát som sa cítil slobodne, ako človek. Aj rukami ma naučili rozprávať. Až som z toho svalovicu dostal. A oni, koťuhy, to zistili! A len čo to zistili, prestali ma odpočúvať…

Prestali…

A začali ma odpozerávať!!!

(Akákoľvek podobnosť s praktikami odpočúvania je často náhodná)

D r a g o       07022003