Labyrint Daidal vykumštoval – Blúdisko zveru na mieru. Mínotaura v ňom Mínos schoval – Veľkého nemal výberu.

Špliechajú vlny o bok lode, Palubu o sa rozbijú… More je pieseň o slobode, Théseus bodrí mladinu

Poslovia od Mínoa z Kréty Aigea u sa ohlásia. Na krídlach času život letí, Mládež už nová dorástla.

Útočia na nich zhora – zdola Synovia brata Pallanta. Cudzincov proti ním už volá, Bodaj ich Hádes porantal!

Blíži sa pútnik, nik ho nezná – Théseus vchodí do Athén. Nezná ho žiadna hlava triezva. Akropolských sa dotkne stien.

Vstúpivší človek do Attiky Údolím pôjde Kéfisa. Obrástli brehy bujné kríky, Na telo lístie lepí sa.

V dohľade je už Eleusína, Do Athén odtiaľ neveľa. Tu dňom i nocou neusína, Oblohou pod si ustieľa

Dopletú ľudia všetko časom – Z Athén či bol, či z Megary, Plamienok keď mu na trón zhasol, Z mesta ho králi vyhnali.

Čo všetko sa len nezrodilo Echidny od a Tyfona! Krommyon trpí pod ich sviňou – Noc čo noc čosi vykoná.

Na sever dá sa. Suchou nohou. Netúži plávať po mori. Ku kyju už si dopomohol, S kupcami cestou hovorí.