Vznešená chvíľa večer zlatí Utíchlo vranie krákorenie Umĺkol džavot na úvrati Na pašu Mesiac hviezdy ženie .

Venujem ti torzo rannej zory Sám by som ho sotva uniesol Nech nám spolu v srdciach Láska horí Nech nám spolu chutia chlieb a soľ .

Báseň je štvrtý rozmer Duše Ak chcete, tak aj deviaty Myšlienka, ktorá Časom kluše Vlasy jej vietor strapatí .

Snívajú sa mi z detstva stromy – Tmolia sa za mnou ako tieň Hladia dych nežné anemóny Zažína slnko pochodeň .

Inkarnujem v kvapku dažďa Dokvapnem ti na telo V lete, keď sa ľudia smažia Spočiatku len nesmelo .

Otvorila si mi Dušu Bez Lásky a bez kľúča Odvtedy ma mrle kúšu Noc čo noc sa porúčam .

Poprosím jeden obojsmerný… Vŕta mi Detstvo v pamäti Tiahne sa Duša za priateľmi Bez krídel život preletí… .

Venoval som Ti svoju prvú A Ty si sa jej nedotkla Vyschlo mi v hrdle, sám som strnul Mala si ma len za cvočka .

Šťastie je, keď netrpí ti Duša Keď ťa ani telo nebolí Keď ťa démon zloby nepokúša Keď sa rodí chlebík na poli .

Oblažím srdce čašou vína – Nech sa mi v hrudi nenudí Pri svieci nech si zaspomína Na mladé letá, na ľudí, .