Drahoslav Mika

Athéna v úcte s mestom žije, Na Akropole má svoj chrám. Nevidí nik ju bez kopije. Otvára bránu dokorán,

Je šesť hodín, tak pime, lebo do deviatej musíme byť triezvi.

Kekrops je prvým mesta kráľom. Vyliezol len tak spod zeme… Nohochvost radil by ho málom Ku hadom. Telo ale nie…

Diovi veštba prezradila: Porodiť ak má Metida, Bohyňa Umu roztomilá, Na dcéru jej nech pozor dá.

Boli zlí ľudia bohom vôči – Nijaká úcta, obeta… Do mýtov Zeus rázne vkročil: -Čo sa tu má čo obšmietať

Už nevládzem nepiť. To neide Jano, Jano by sa plazil. Získavam bobríka abstinencie. To nie je človek, to je chodiaca fľaša. Ešte nespievajme, veď je len utorok. Prvýkrát som ťa videl takého, že si ma nevidel.

(1) Neteší Alkmaióna sláva, Neteší ani thébsky lup. S odkazom otca líha – vstáva, Pomsta je zdrojom jeho múk.

(3) Pohne sa z Argu vojsko mladé Stopami otcov spred rokov. Horúca krv v nich nevychladne, Zo studní pijú, potokov…

(1) Sedem ich tiahlo proti Thébam – Jediný zostal nažive – Kôň Adrástovi zlietol z neba, Ostatných pohreb neminie.

(3) -Smela si ako zákaz kráľa, Nehodná deva, porušiť?! S rozsudkom sa tu neotáľa – Osudu ja mám v rukách niť –