Drahoslav Mika

     -Tak poďme tou tvojou prťou! -durila pre zmenu Marienka starca, vypnúc svoje špicaté panenské bradavky, aby starca trochu vyrajcovala. Ten si sa už ale pozeral pod nohy a vykročil.

     -Pôjdem popredku, -riekol.

     Marienka sa potajomky prežehnala a vykročila za starcom. Poručeno pánu Bohu…,-pomyslela si.

     Šli mlčky, a to najmä preto, aby som nemusel rozvádzať a komentovať ich minidialógy.

     A ani nešli veľmi dlho podľa stredoeurópskeho letného času, keď vyšli na čistinku. Uprostred čistinky horela veľká partizánska vatra, nad pahrebou sa opekal baran, teda aby bolo jasné – opekali ho žeravé uhlíky. Okolo barana sa obšmietalo dvanásť chlapov rôznych vekových kategórií a slintali ako Pavlovove psy pri laboratorných pokusoch.  Marienku si spočiatku takmer nevšímali.

     -No nazdar! -povedala si v duchu Marienka, -medzi zbojníkmi som ešte nebola. Tu mi nepomôže ani karate, ani útek – zablúdila by som a zožrali by ma divé zvery. Nuž radšej s nimi hádam podobrom… 

     -Ahojte, dobrí ľudia! -pozdravila slušne. -A či vy nie ste tá Jánošíkova banda?… Prepáčte… družina?

     -Čau, kočka! – odzdravil ten, čo vyzeral najmladšie. No len čo na neho starší pozreli, stíchol a sklopil oči. 

     -Uhádla si – nie sme! -povedal jeden zo starších. 

     -A cigoška by sa nenašla? – opýtala sa, aby reč nestála, lebo ju nič rozumnejšie nenapadlo. 

     -Uhádla si – nenašla! -povedal opäť predošlý chlap. -Vari nevieš, že Európska únia fajčiť zakázala? A pre les to platí dvojnásobne. 

     -Aha… Keď my televízor nepozeráme… Otec ho dal do záložne.

     -Šťastné to dieťa! – povedal jeden  zo staršinov. 

     -A ako sa vlastne voláš? -opýtal sa mladý, pred chvíľou zahriaknutý chlap. 

     -Či si slepý alebo sprostý?!  Na hlavu sa pozri! Červená Karkuľka je to! -povedal ten, čo ju priviedol. -Toho starého ožrana Karkuľu dcéra z prvého manželstva. 

     -Ty si červený! -mlčky sa urazila Marienka, ale nedala to na sebe znať. Bola totiž pasívnou obdivovateľkou Strany zelených.  -A vy, vy sa mi nepredstavíte?

     Slovo si zobral zase najmladší.

     -Toto je Jano, teda Január. Toto Fero, alias Február. Ja som Marko – Marec, Tamto sedia Majko, Junko, Julko_ za nimi sú Gustík, Septimus, Oktavianus, Novák a Decák, ale nepleť si ho s decilitrom, to je objemová miera. Jedným slovom, vlastne dvanástimi slovami – my sme dvanásti Mesiačikovia. Rok. 

     -And roll, -dodala s úsmevom Marienka. -A čo ten trinásty, ten dedko tam na pni sediaci?

     -Á, skoro som zabudol. To je starý Termidor. Až z Francie k nám zavítal. Hosťuje u nás. Presnejšie, vyhnali ho, a my sme mu poskytli azyl. 

     -Sme Mesiace, musíme si pomáhať, -poznamenal Termidor revolučným hlasom. 

     -A ty, čože takto sama oproti noci tuto v lese? Všade sa len vraždí, kradne, znásilňuje, a ty si len tak z ničoho nič prídeš, akoby sa nechumelilo. Či sa nebojíš?

     – Macocha ma vyhnala. Čučo pozháňať. Jabčák, či viete? Zas jej pípeť rastie. A na šampanské my nemáme, chudobní sme, kríza…Veď to poznáte… A otec pije tiež… Normálne sa hanbím. 

     -Ajajajajaj,  -poľutovali Mesiace Marienku. -Nešťastné dieťa nešťastných rodičov. A čože ich na Prednú Horu neodšikuješ?

     -Veď ja som aj. Ale otec je veľké zviera. Pije aj s tými tam hore, -ukázala Marienka kamsi do neba dvoma prstami roztiahnutými do tvaru písmena V. 

     -Jabčák, jabčák…, -ozval sa Gusto. -Keby ešte jablká, nepoviem, na to sme už zvyknutí z rozprávok. No ale jabčák?! Kde ti ho teraz my zoženieme?

     -Jablká, vravíš? -ozval sa Juno. -Teraz, v auguste, keď sú najdrahšie? 

     -A na trhovisku sú ešte drahšie, -pripojil sa Septimus. 

     -Iba ak by sme ti to Adamovo…  bude mať dvadsiatehoštvrtého za Decikovej vlády meniny, -hútal Majko. 

     -A nedám, a nedám, a nedám! Ani iní nedávajú! Všetci len berú! -ohradil sa Decík. 

     -Jablko odjakživa bývalo predmetom sváru. Keby tak pomaranče alebo banány… Veď tých je dnes dosť, -vyjadril svoj názor Ferko. 

     Marienku začala prechádzať trpezlivosť a histericky sa rozkričala. 

     -Ja nepotrebujem pomaranče! Ani banány! Nie a ešte dva razy nie! Alebo aj tri…razy. Ani pepsi, ani jablká, ani čipsy!  Ja potrebujem jab-čák! Teda nie ja, ale macocha… A vôbec, ste vy tie Mesiace naozaj, alebo sa iba tak tvárite? Veď Mesiace dokázali zmeniť počasie na také, aké len chceli. Záplavy robiť – na to by vás bolo… Ale úbohému dievčaťu pomôcť,  tak to nie?

     -Počkaj,počkaj, -chlácholil ju urazený Marko. Či si nespomínaš, ako teplo bolo v marci? To som si ja vymenil stoličku s Gustom. A aká zima bola v júli? To si Julo vymenil stoličku s Ferkom. A…a…a… i v októbri bude ešte teplo, i v januári…ak chceme!

    -Nepúšťaj si jazyk na špacír a nevyzrádzaj služobné tajomstvá! -prísne ho napomenul Oktaviánus. 

    -Veru, -usmial sa potmehúdsky Marko. -Prešli sme pranostikám aj meteorológom cez rozum. 

                        (pokračovanie nasleduje)   Drago
 
 
———————————————–
 
Melódia mladosti a predpoveď počasia: http://www.youtube.com/watch?v=tk3iPDU6Wy0&playnext=1&list=PL36DD7382ADF0DF56&index=8