Drahoslav Mika

 
A sú tu nové časy, vytúžené trhové hospodárstvo, kríza. Tempora mutantur. Vraj si aj opasky utiahneme. Tam hore to povedali. Možno si uťahujú z nás. Ale vraj aj verejná mienka je za. Aspoň to tak tvrdia. No klamú. I moja mienka je verejná. A či ja som za? Nie som. A nechcem byť. V mene mňa a mňe podobných nechcem.

Niekomu sa povie – utiahnuť opasok. Niekomu, kto je taký tenký, že si aj najmenšie číslo nohavíc dva razy okolo pása obtočí. Kto ani len tieň nevrhá. Komu z rany ani krv netečie. Iba ak trochu dymu. Takému suchárovi, čo peniaze vo fusakli, či matraci schováva. Čo sa poriadne nenaje ani nenapije.
Čo si na obed len tresčí šalát dáva. A chlórovanou vodou zapíja. Na rozdiel odo mňa. A mne podobných.

Ja naše obeživo už šesťdesiat rokov do obehu cez žalúdok púšťam. A nešporujem. Neľutujem si. Načo som tie celé roky pestoval svoje brucho? Načo boli tie bôčiky, hormonálne kurčatá, šľahačky, či povestný „trojboj“ bravčové, kapusta, knedlík. Načo tie hektolitre piva? Načo balíčky zo zabíjačiek? V nich bol zmysel celej mojej existencie. Či majú vyjsť len tak navnivoč všetky tie kalórie a jouly? Súc mojím živlom, mojím siedmym nebom, mojím svedomím. Teraz mám prísť len tak z ničoho nič o svoje dôsledne pestované brucho? Veď je to všetko, k čomu som sa za tých šesťdesiat rokov dopracoval. A stále ho nosím so sebou. Omnia mea mecum porto. A koľký mi ho závideli! Aj turisti. Z Etiópie. Socialistickej. Mnohí vraveli, že pestujem socializmus. Aj za reklamu som sa mohol zísť. Nech by všetci videli, že u nás sa nehladuje. A že opasky sa len povoľujú. A tu mi naraz ktosi zavelí: „Opasok utiahnuť! Na doby, raz-dva!“

Pred predkami i potomkami do siedmeho pokolenia by som mal výčitky svedomia. Nikdy by mi neodpustili. Ani na druhom svete nie. Ten utiahnutý opasok. Dedovia naši v opasku dohánik i zapekačku schovávali. I meštek s grajciarikmi, keď sa z jarmoku vracali. Alebo zo zboja. A len pred pasovačkou si ho tuhšie utiahli. Alebo v kucapaci. A odopäli ho, keď móresom chasu mladú učili. Miernejší výchovný to prostriedok.

Opasok je mierou hodnôt. A životnej úrovne. Mal by som ja vôbec morálne právo uťahovať si ho? Veru nemal.

Nebudem ja do opaska klincom diery prevrtávať. Smerom k pracke nebudem! Radšej si traky zoberiem. Alebo gumu do gatí natiahnem. Nech sa sama uťahuje … Ja svoj opaštek morálne nepoškvrním. Taká je moja taktika. A stratégia. A bezúhonnosť. Morálna čistota. Ja chcem svoj tieň vrhať. Aspoň toľký, čo tieňová ekonomika! A budem ho vrhať. Just!

A vôbec som za zrušenie opaskov. Opaskov ako totalitného utláčania masovej základne maškrtníkov, labužníkov, fajnšmekrov, gurmánov a (prepáčte za výraz) i pažravcov a žráčov. A pahltníkov. A založím aj občiansku iniciatívu. Hladný sýtemu neverí.

– Dnes sa im nepáči moje brucho. Zajtra sa im znepáčia moje dve brady. Dnes kážu utiahnuť opasok. A čo, ak zajtra kravatu!
 
predošlý článok ……………….. nasledujúci