Drahoslav Mika

Spomienka na náš 1. slobodný rok. No nie na ten, po 2. svetovej ale na ten, po Nežnej revolúcii, spred 20-tich rokov.

Kavej stuňeli! Bodaj ho fras ulapil! Žebi ho poražilo! Toho chto toto vidumal! – tak vriskala susedove Hanča našired valala, ket sa doznala totu novinu. A to lem zato, že pred paru dňami kupila pejc kila toho kaveju, bo jej chtoška nabuľikal, že zdražeje. Šaľena. Vona vše toška vikupuje a zvlača do domu jak tot erdžok. Raz cuker, raz oľej, raz riskašu. A ľudze še možu čudovac, že čom sklepi take prazdne. Bohzna, skadzi na toto šicko peňeži bere. Podachtori hutorja, že toti peňeži ňečisti, brudni. No aľe chto na to ňeška patri. Ňit jich vera vera kedi virajbac, bo musime friško robic revolučne premeni. Aľe tak jej treba, paskude jednej nenažratej, lakomej. Kebi čitala novinki, ta še už davno mohla doznac, že me še otvorili švetu a že našo ľudze chodza na zajazdi až do Turecka. No a stadzi ňeľem kožuchi i zlato poprivažaju, aľe i kaveju na kila vlača. Tam jich to tunši vijdze. No a ket ňesceme, žebi u našich skladoch kavej spľešnivel, ta mušime z ňim coška robic, mušime ho dac tuňši, ňe? Ľem še bojim, žebi nam teraz na oplatku nevžali tich stošterecac korun, co dostavame na prilepšeňe.

Znace, ja na kavej nezviknuti, chibaľ na meltu abo na enrilo. No ale ket už stuňel, ta reku kupim i ja jeden miščok, pokoštujem, co u tim paňskim kaveju dobro ľudze vidza. Bo co už ma človek robic z peňežmi, ket ich ľem devalvuju a devalvuju? Povice. Rucil mi tot miščok z kavejom na stol a hutorim svojej starej: Marčo, uvar! A sam mi sebe sednul do fotela a zapaľil televizor. Tot co mi za ňim tri dňi u fronce vistal.
Na peršim programe jakiška hutorca diškuroval o tim, jak šme za tej totaliti žili z peňežoch našich dzecoch (ľem neznam, kedi jich scihľi zarobic ) a že jak še už teraz budeme mac dobre. Scisnul mi dzindzik a prepnul mi na druhi program. A tam vam to ti krikľuňi z Bratislavi zaš s čimška ňespokojni. A jeden zos tej iredenti še prave pital, že dze sce buľi doteraz, pan Moric, ket o vas ňebulo čuc? Dumam sebe – jakže ňebolo. Išče mi taki smrkati zasran bul, ket me sebe srandi o Morickoj hutoreľi. Bar sme še našmiaľi bo to bul bars veľki bitaňdžisko. Odtedi me virošľi, zoštarľi, no a s nami i Moricko. To už ne tot mali chlapec ale veľki pan Moric. Aľe nežmeňil še. Taki bitang jak i bul. Šmich ho ňeprešol, fše ľem figluje, povedzel bi mi, že je ľepši jak Ander z Košic i Lasica dohromadi. Ja ňeznam, čom naňho šicki taki nasrdeni. Ja bi ho zochabil i na Silvestra vistupovac u televizore.

No aľe prepnul mi televizor na okatrojku. Tu mi akurat scihnul prečitac, že še začina kino. Emanuela. Druha časc. Dal mi sebe na oči okuľare a dobre mi spravil. Ľudze božske, to sce maľi vidzec! Take nemoresne ženi, co vam budzem hutoric … I Herald i Sekstabu še možu skric. Tuti-fruti išče ňič proti tomu, co tam vistrajaľi. Aňi mi nezbačil, kedi gu mňe vešla moja Marča. A to sce maľi čuc. Tak na mňe spuščila jak ruski kuľomet: ti šviňaru stari, ta tebe ľem toto chibuje, že ša nehaňbiš, ti džadze jeden, horši ši jak male dzecko! Ta reku, Marčo, ja nevinovati, že to išče poslanci za KDH ňezakazaľi jak obecaľi. No aľe počekaj, može še i dajaki chlop pozobľika. Fuj, šviňe šviňske, povedzela Marča a odpľuvla sebe. Išče dobre, že me ňetrafila medzi oči. Aľe ňeodešla bitanga jedna. Popatrela a šedla sebe gu mňe. Hvari, možno, že su za to hole, bo ňemaju co obľečic, ňemaju za co kupic, abo še jim ňesce u fronce vistac. Bosorki, nedavno kričeľi, že mame hole ruce. A včul už budu, že mame hole rice!

Marčo, hutorim jej, ňebuc jak tota mišajvareška, nemišaj še do politiki. Naj ce z toho hlava ňeboľi. Išče neznaš, jak šicko dopadne. A co s tim kavejom? Joj, zalamala ruki. Šak už hodzinu jak vre, a išče vše je tvardi. Ja na ňu ľem popatrel a pokrucil mi z hlavu. A vecka mi zasrandoval: šak doteraz ši furt hutorela, že tedy dobre, ket tvarde … A vona takoj na mňe: figlički še ce lapaju, ti stara štrukturo?

Hento za mnu prišol Mižo, Hančov chlop. Hvari, požič peňeži! Jak ho poznam, ta na ňigdavraceňe. Šumňe mi ho viporajil, pošol na pšim dručku. A znace, načo mu peňeži? Privatizovac sce. Hvari, pojdzem do toho Turecka a privežem sebe pčoli. A vecka začnem podňikac. Kupim sebe taki butik a budzem predavac turecki med, co mi tote pčoli s prebačeňom  srac budu. Ňič mi mu na to ňepovedzel, ľem mi sebe predstavil, jak še mu toti pčoli viroja u autobuše pres colnu kontrolu … Tak še mi vidzi, že tam už taki pripad mušeľi mac. Šak ľem ice opatrec na stari pľac abo na tarhovisko a uvidzice, co tam šicko ľudze ňepredavaju. Sami import. Tuzeks še može skric.

Ňeznam, čom to! miňister Dluhi ňeveri, že Slovaci doplacaju na Čechoch. Ja už na dvoch tiš doplacil. Hento vešľi do karčmi i z hatižakami na pľecoch, taki prežimeni. Ruciľi na baru pejc korun, a že po štamperľiku spišskej na zohrace. Aľe dumace, že naše kačmarka provadzi u inventaru dajake štamperľiki? Vera ňeprovadzi. A ja jak mi bul dobrej dzeki, prišol mi gu tim parobkom, šumňe mi potľapkal po pľecu jednoho i druhoho a kričim na kačmarku: Zuzko, nalej tim Čalfovim dzecom po poldeci. Ja doplacim. I doplacil mi. Paru raz. Cali večar me vecka vjedno špivaľi, že sľubili sme si lasku … Jak dobre, že paľenka nezdražela. Ja dumam, že dokedi še budze pic tam hore, ta aňi ňezdražeje.

YouTube Direkt

predošlý článok ………. nasledujúci