S T R E T N U T I E

Zamatovonežná aktovková diplomatka

D r a g o
 
Osoby bez obsadenia

Zbojník Ďuro

Zbojník Ondro

Zbojník Turoň

S c é n a

Veľmi zdevastovaný slovenský smrekový les, navyše po polome. Pomedzi povyvracané stromy sa prediera zbojník Ďuro. Valašku má v pästi, karabín na pleci, čo má za opaskom, nevidieť. Jedným slovom – ako by ho bola jedna mater mala. Tu a tam sa potkne, zahreší, tam a tu sa mu gate zachytia o černicový či šípkový ker, taktiež zahreší. Z druhej strany polomu rovnakým spôsobom jemu oproti ide zbojník Ondro.  Navzájom o sebe nevedia. (Ako by aj mohli, nie?). Uprostred tejto scenérie do seba navzájom narazia. Obaja sa veľmi zľaknú, uskočia od seba a ocitnú sa na opačných stranách hustého kríka (môže byť hocijaký, iba „krjačok ľaľijovi“ sa sem nehodí). Navzájom sa nevidia, iba čosi tušia.

ZBOJNÍK ĎURO:      Stoj, tristo hrmených!                                 

ZBOJNÍK ONDRO:    Ty stoj, tristopäťdesiat hrmených!

ZBOJNÍK ĎURO:      Stoj, keď ti vravím, sto striel aby ti dušu páralo!

ZBOJNÍK ONDRO:    Ty stoj, keď ti vravím, dvesto striel aby ti dušu páralo!

ZBOJNÍK ĎURO        A veď ja stojím…

ZBOJNÍK ONDRO:    A veď aj ja…

ZBOJNÍK ĎURO:     Nevidím ťa…

ZBOJNÍK ONDRO:  A veď ani ja teba nevidím…

ZBOJNÍK ĎURO:     Ale, tuším, ja viem, kto si ty…

ZBOJNÍK ONDRO:  Ale, tuším, i ja viem, kto si ty…

ZBOJNÍK ĎURO:     Ty si zbojník Ondro, spoza tatier…

ZBOJNÍK ONDRO:  A ty si zbojník Ďuro, spoza Tatier… ibaže z opačnej strany…  

ZBOJNÍK ĎURO:     Hej, zo Slovenskej národnej… Od trinásteho som ťa nevideu…

ZBOJNÍK ONDRO:  Tak je, od trinásteho… tisíc sedemsto…

ZBOJNÍK ĎURO:     Vychádza spoza kríka a vrhne sa Ondrovi do náručia.

ZBOJNÍK ONDRO: Vychádza z opačnej strany spoza kríka a vrhá sa Ďurovi do náručia.

ZBOJNÍK ĎURO:     A akože si ma..?

ZBOJNÍK ONDRO: Skromný si. Slabo nadávaš. Tu sto, tam tristo… A ty že si ma ako?

ZBOJNÍK ĎURO:     Nadsadzuješ. Kde ja tristo, ty tristopäťdesiat, kde ja sto, ty dvesto…

                                    Ako malý chlapec. Vôbec si sa nezmenil. Kľaješ, až sa hory zeleňajú… 

ZBOJNÍK ONDRO:  A či je toto dajaká hora? Ani čo by sem tunguzský meteorit dopadol.   

ZBOJNÍK ĎURO:     Pravdu vravíš. Ľaľa, čo len tá víchrica ponavystrájala –  nezostal strom

                                    na strome.                                         

ZBOJNÍK ONDRO:  Ani za Révayho totality takô nebývalo.

ZBOJNÍK ĎURO:     Ani valašku nieto kam zaťať.

ZBOJNÍK ONDRO:  Nieto veru. A ja som ti minule do živého zaťau.

ZBOJNÍK ĎURO:     Do stromu?

ZBOJNÍK ONDRO:  Do pandúra.

ZBOJNÍK ĎURO:     Do pandúra, vravíš?

ZBOJNÍK ONDRO:  Hej, do pandúra, vravím…

ZBOJNÍK ĎURO:     A prečože si ho to? … vrav!

ZBOJNÍK ONDRO:  Pokutovať ma chceu… Na krížnych cestách…Že som neprimeranou

                                    rýchlosťou na kobyle cválau.

ZBOJNÍK ĎURO:     A či jesto na kobyle tachometer?

ZBIOJNÍK ONDRO: I ja mu tak vravím – niet. Ba ešte i kočišský preukaz pýtau. Za

                                    Révayho takô nebývauo.  Nuť ale či pandúra panského presvedčíš? Len

                                    on musí mať pravdu. A že vraj, ak nezaplatím, že budem sedieť  A len

                                    ti do mňa a do mňa.

ZBOJNÍK ĎURO:     Fíííííha!

ZBOJNÍK ONDRO:  I ja mu vravím – fííííha! Figu borovú. Práve naopak. To ty pár týždňov,

                                    ale sedieť –  nebudeš. Zatočil som valaštičkou… najprv len tak,

                                    výstražný výmach do vzduchu…a potom –bác! ho – rovno do riti. Ani

                                    som nevedeu, že tak dobre trafím.

ZBOJNÍK ĎURO:     (Zanôti) Ititi ititi nemau si sa biti, nezaťaui by ti valaškou do riti. …

                                     Ako vo filme. … A ako to dopaduo?

ZBOJNÍK ONDRO:  Nuž, utekau som, čo kobyle nohy vládali. Až hen pred chvíľkou som sa

                                    zastaviu. … Aj by som si sadou, ale keď tu ani poriadného pníka, jak sa

                                    patrí. … Z každého triesky trčia… ívery… Na taký sa posadiť, tiež si pár

                                    dníčkov nesadnem.

ZBOJNÍK ĎURO:     A všade tá drobná chamraď, samý mravec, samá ctihodná to matka

                                    mníška borovicová.

ZBOJNÍK ONDRO:  Zakopali sa z prežili. A ako štípu, koťuhy! (Pleskne sa niekoľkokrát po

                                    tele) Na, na, na! … Ty, Ďuro, a voľač pod zub by sa nenašlo? Slaninky,

                                    syra a tak…?

ZBOJNÍK ĎURO:     Tuším, Ondži, novinky nečítaš. Vari nevieš, že od slaniny sa ti v krvi

                                    cholesterol robí? A v syre že dioxíny našli? 

ZBOJNÍK ONDRO:  Čo to…? Čože to…?

ZBOJNÍK ĎURO:     Dioxíny. To ti je taká fajta karcinogénov…

ZBOJNÍK ONDRO:  Joj, či si ma naľakau! A to – čože je?

ZBOJNÍK ĎURO:     Ani ja ti neviem. Isto čosi nedobre, keď páni chcú, aby sme slaninu

                                    a syr nejedli. 

ZBOJNÍK ONDRO:  A mne ti cigáni v bruchu už od rána vyhrávajú… teda – Rómovia…

                                    Priam sám Berky – Mrenica…

ZBOJNÍK ĎURO:     A ja rteku, či to prdíš, a či čo. A o to  cigáni… Rómovia… Cimbal jasne

                                    Počuť
 
                                                                                   (pokračovanie nabudúce)
 
predošlý článok ………………. nasledujúci