-Malo by ich byť sedemdesiat, -povedala s nádejou v hlase.
-Horkýže sedemdesiat, -oponoval Vlk Tĺk. -Dnes už fľaše neplnia tak ako voľakedy. Ja zjem psí chvost, ak ich tam bude tridsať, -uzatváral stávku vlk.
Ale nič zjesť nemusel, pretože Marienka fľašu zahodila a vlk dostal okno. Vôbec si nepamätal, že si s Marienkou povykali, aby bol medzi nimi nejaký spoločenský odstup, že sa hrali spolu Husi, husi, poďte domov, a že on, vlk, bol husi a Marienka že bola vlk. A to preto, že Marienka videla vlka stereo a chvíľami aj kvádro, a husí predsa muselo byť viacej ako vlkov. Lenže ani jednu hus nechytila, lebo stále lapala vedľa. Tak sa jej preto hra prestala páčiť a zapla televízor v nádejí, že konečne uvidí Televízne noviny, lenže vo vlčej nore bol výpadok elektrického prdu (alebo žeby prúdu?).
Zmena programu bola vyhradená, a tak keď po dlhej chvíli naskočil konečne obraz, práve kriminálna ústredňa varovala mladé dievčatá, aby si dávali veľký pozor pred zlým Vlkom Tĺkom, ktorý síce nedopatrením, ale v súlade s procesnou chybou v právnej norme, bol prepustený na slobodu a nápravnovýchovnému ústavu nevrátil Ústavu, ktorú v čase výkonu trestu odňatia slobody intenzívne študoval. Takto vzdelaný a podkutý Vlk Tĺk mohol neskúsené mladé dievčatá nakaziť voľnomyšlienkarstvom a mladých chlapcov vlkom na zadnej časti tela.
Potom televízia tlmočila vrelé poďakovanie Babičky z Perníkovej chalúpky č. 1/1 timurovcom, ktorí v dobe jej neprítomnosti chalúpku navštívili a celý poupratovali. Chcela im aj na zdravie pripiť, ale vraj beťár horár asi vyslopal všetku polročnú zásobu borovičky. Rada by im poslala niečo na Fond detských šibalstiev, nech len pošlú číslo účtu. Najprv však musí nájsť vkladné knižky, pretože pri svojej skleróze ani nevie, kam ich zapotrošila. A potom ešte televízia pátrala po pohrešovanej Marienke K., ktorú macocha s otcom poslali do kostola zapáliť hromničnú sviečku a do tejto doby sa nevrátila.
Ale to už i Marienka i Vlk Tĺk ležali v priateľskom objatí a chrápali, až sa hory zelenali.
Ráno mali obaja veľkú opicu a veľmi, veľmi, veľmi ich sušilo. To bola daň za včerajší príjemne strávený večer.
A tak pili šumienku za šumienkou, načali druhú fľašu spišskej, zajedali Babičkinými lanšmítmi, a keď všetko skonzumovali, vrátili sa nenápadne k Perníkovej chalúpke popisné číslo 1/1, vyčkali, kým Babička odíde zase na poštu alebo chalúpku z technických príčin zatvorí.
Vlk by aj rád bol skoncoval s takýmto spôsobom života príživníka, skôr by uprednostnil nejaké to kozliatko z Babičkinho dvora, ale Marienka mu zakaždým pohrozila, že ho pôjde udať, ak ju nebude poslúchať. Keď vlk protestoval, povedala iba: -Trhni si nohou!
Vlk nechápavo trhal jednou, druhou, treťou i štvrtou nohou, ale keď sa nič nedialo, trhol si chvostom a Marienke sa podriadil. Vedel, že jemu i sebe chce iba dobre.
Potom sa im taký život obidvom zapáčil a už si od neho ani nechceli odvyknúť.
Žili takto v dialektickej jednote človeka a vlka, presnejšie žili riadnym životom nepracujúceho človeka a vlka na
úteku.
A možno takto konkubínujú až dodnes, ak…
Ktovie..?
K o n i e c (pokračovanie – predbežne – nenasleduje)
D r a g o (1990, upravené a trochu pozmenené 2011)
Celá debata | RSS tejto debaty