Drahoslav Mika

     Akože ma to poučovali? Aha… Mierová politika… Nuž veď hej. Aj zo školy si pamätám: Zvyk náš nie je napadať cudzie vlasti zbojom, Slovan na svojom seje i žne len  na svojom. Cudzie nežiada. Ani len manželku blížneho svojho. A načo by ju žiadal, keď mu sama núka? Tak veru – poseje i požne Slovanček, len čo parlament Zákon o pôde odhlasuje. A veď sme už mali Dekrét o pôde. Dekrét o mieri. A ktohovie, či na mňa  práve niekto nemieri…
 
     Joj!!!  Či som sa len zľakol! Čo to tu buchlo? Prievan? Alebo žeby to už jar klopala na dvere? Nie, jar klope inakšie, nie až tak silno. Ale čo tam… Hlavná vec, že to ešte nie sú teroristi. I ochladilo sa, ľaľa. Husia koža mi naskočila. Teraz by som mohol ísť s kožou na trh. S hrošou by sa lepšie obchodovalo. Bŕŕŕ!  

     A ja tu chodím okolo objektu X, obchádzam ho pomaličky (Rýchlo nemôžem, aby som nevzbudil dôvodné podozrenie. Alebo, zavarujbože, verejné pohoršenie. Ešte to by mi chýbalo.). Teda chodím, obchádzam, nenápadne, potichu prešľapujem z nohy na nohu ako mačka, keď sa blíži ku vrabcovi. Prečo ja vlastne nemám štyri nohy? Asi aby som sa nepotkol. Ako ten kôň z porekadla. Ktovie, či to bol lipican, či nonius alebo arab… Arab! Jasné, že arab! Raz som videl na Veľkej pardubickej ako sa arab potkol. Ale do cieľa dobehol. Alebo žeby to bol iný arab? Ťava to určite nebola. Ani osol, ani mul. 

     Strážim… Pred teroristami. A zatiaľ nikde nič. Možno nemôžu nájsť objekt X na mape. Alebo sa im pokazil kompas, a teraz nevedia, kde je sever. Omylom idú na západ. Alebo na juh. Veď nech idú, mne tu nechýbajú. 

     Ale kde potom vystrieľam náboje? To je otázka! S výkričníkom. Ktovie, či teroristi v škole mali aj topografiu. Či vôbec vedia, čo je to pochodová os, azimut. Možno si myslia, že azimut je druh vína, a teroristi nepijú. Nesmú. Tak im treba. A možno objekt X vôbec nie je na mape vyznačený. A načo by aj bol? Veď doteraz nikomu nechýbal. Ako ho potom nájdu? V takom prípade si teroristi budú musieť  naverbovať pomocníkov z radov domáceho obyvateľstva. Takých agentov. Ako kedysi eštebáci. Aj z eštebáka by bol dobrý agent. 

     A možno sú už tu. Niekde blízko. Iba sa nechcú ukazovať na verejnosti. Pekne počkajú do zotmenia, alebo aj do hlbokej noci. Čím hlbšie, tým lepšie. A potom pekne zahalení do rúška tmy udrú! Taký teroristický úder je čosi iné ako udrieť nepriateľa po papuli. A čo, ak ešte nepricestovali? Ak im mešká spoj. Alebo nedostali vízum. Zabudli si prestaviť hodinky na stredoeurópsky čas. Možností je veľa a nemožností ešte viac. 

     Rád by som držal v ruke žiadosť takého teroristu o udelenie nášho víza. V rubrike povolanie : Terorista. Účel cesty do našej vlasti: Prepadnutie a zničenie objektu X. Tak veru. Terorista musí vedieť zatĺkať. Nie klince, ako by si poniektorí pomysleli. Povedzme si pravdu, nalejme si čistého azimutu…teda vína, ale nie do špinavého pohára!

     V žilách mi krv tuhne a ja cítim, ako sa zo mňa pomaly ale isto stáva antiterorista. 

     Smú teroristi podľa smernice požívať v službe alkoholické nápoje? Smú, a či nesmú? Ak smú, tak v akom množstve? A pri akej príležitosti? Smie si pripiť terorista s antiteroristom?  Veď keby smeli, možno by sa s nimi dalo dohodnú i pekne po dobrom. Veď terorista nie je manželka, aby sa s ním nedalo vyjednávať. Veru tak… Radšej podobrom. Lebo nielen viera, ale aj alkohol robí zázraky. A ešte aké!

     Na salaš by som ich pozval, na borovičku, možno aj na hamburger, lebo halušky na salaši ťažko dostať. A ak aj, reluta mi nevystačí. Halušky sú drahé. Pár poldeci, a hneď by ich prešla chuť na teroristické akcie. Nechali by objekt X objektom X a predestinovali by sa na objekt Y. Na teroristov sa musí ľsťou. Len aby im do detekčnej trubičky nedali fúkať. Alebo do dragera. Veru, nie je ľahké byť teroristom na našej zemi. Uskutočniť takú akciu, to nie je prechádzka rozkvitnutou lúkou. Horšie bude, ak piť nesmú. Sú také prohibičné (aké nepekné slovo) krajiny. Aj hlavu zotnú za vypitý pohárik. Tam by som ja terorizovať nechcel. Ani ako amatér. A vlastne by sa ani domov vracať nemuseli. Mohli by tu u nás hosťovať. Ubytovali by sme ich v azylovom dome, aj dopravnú prepravenku hradí štát (akí sme len štedrí). Iba tých desať korún na osobu a deň… je nejako málo. No a čo? Veď nemusia piť každý deň sódovku, rozmaznanci jedni! Nakoniec by sa aj šumienky domáhali…

     Bŕŕŕ! Sneh začína poletovať. Chlad sa dobýja pod maskáče. Mohol by som byť aktivnejší a obchádzať objekt X rýchlejšie. Chvíľami urobiť zopár drepov. Alebo vojsť dnu do objektu? Vojdem. Veď prečo by som nie? Nik ma nevidí a dvere sú, hľa, otvorené. Ani len klopať nemusím, ani zvoniť. Vojdem ako na zavolanie. Škoda, že antiteroristi v službe nepijú. Nesmú. 

     Dnu je teplejšie. Ojojojojoj! Riadny hic! Ale ak sa spotím a vyjdem vonku na mráz, môžem chytiť zápal pľúc. Potom ma pošlú na péenku  a strážiť bude kto, há? Alebo radšej nie. Čo by si o mne pomysleli? Že sa ulievam. Alebo nebodaj bojím. Ja, antiterorista,  nejakého teroristu! Nevídali! Radšej sa iba trochu poodstrojím. Tááák – opasok…blúzu…čiapku… hádam aj kanady. Veď z tohoto okna vidieť široko-ďaleko. A pod ním radiátor ústredného kúrenia. Aspoň dačo, čo u nás funguje. Sem si prisuniem stoličku a odtiaľto budem pekne strážiť objekt X.
 
     Na polia padá sneh. Aj súmrak. Aha, už rozsvecujú svetlá v diaľke na sídlisku. Svetlá áut uháňajúcich po výpadovke, svetlá vo vagónoch rýchlikov. S pribúdajúcou tmou silnie rykot áut, silnie dunenie koľajníc. Silnie buchot môjho srdca. 

                                              D r a g o   

                      (Zatiaľ pre mňa neprišli, tak možno pokračovanie nabudúce)