Drahoslav Mika

     (ad absurdum)
 
     (Osoby budú pribúdať postupne v priebehu dejovej línie)
 
     Začiatok 18. storočia, štvrť na deväť predpoludním v lete. Uprostred horehronského lesa  stojí, ba priam sa leskne, poschodová chata. Pred chatou ohník dohára, aby sme boli čo najpresnejší – už len tak-tak stúpa slabý dym z čiernej  pahreby.

     Vedľa pahreby leží chlap oblečený v horehronskom kroji a chrápe, až sa okolité hory, doly aj roviny  zelenajú. 

V okolí chaty sú porozhadzované odpadky, ani čo by sa v nich medveď tatranský prehrabával. Povaľujú sa tu papieriky od žuvačiek, krabičky od cigariet, prezervatívov, tabaku, plechovky od konzerv, prázdne i poloprázdne fľaše, motyka so zlomeným poriskom, na viacerých miestach je nazvracané, nad zvratkami a výkalmi  poletujú lesné muchy zelenej farby, mäsiarky a zeleninárky. Ani čo by sme sa nachádzali v 21. storočí (Ani Jules Verne si to takto nepredstavoval). Slniečko svieti ani na prvého mája, počuť zurčanie neďalekého potôčika. Chviľami sa v trávičke mihne jašterička prenasledovaná mravčekmi druhu atta z krížovky, po stromoch skáču veveričky, a čistinou sa občas mihne vlk s vyplazeným červeným jazykom. Idylka jedna radosť. Ba čo jedna – dve radosti! Odkiaľsi zhora znie za doprovodu klavíra pieseň Pod horou spí chata malá, spí belasý les… (Sem by mali ľudia chodievať na dovolenku!  – poznámka autora)

     O päť a pol minúty neskôr. 

     Lesným porastom sa prediera chlap a mieri k chate. Nie je to síce chlap ako hora, ale je aspoň ako menší pahorok. Venušin. Visia na ňom drelichové gate a ľanová košeľa, oboje presmradnuté potom. Ale aj predtým. Na nohách bačkory, ľavý šnúrok sa ťahá po zemi. Za klobúčikom má zastoknuté odznačiky, odtiaľto bližšie neidentifikovateľné. V ľavej ruke drží veľký košík prázdny húb. V pravej ruke má muchotrávku hľuznatú a myslí pritom na svoju svokrušu. Popri nohách sa mu obšmieta malé čierne psíča, ktoré breše Pod horou, pod horou, čím chce povedať asi toľko, že susedovie Mara  nerada sa češe.  Rasy je neurčitej, možno aj mimozemského pôvodu, akého by si ani sám Švejk (rozumej dobrý vojak) nedovolil ukradnúť. Chvíľami psíča zastavuje, vetrí v povetrí, pretože chlap má vetry. Aj chlap sa pristaví a vetrí. Necíti však nič, iba to, že mu treba cikať. Buďme však otvorení – potrebuje sa vyšťať. V duchu (pozor, iba v duchu, nie v tele) si recituje: -Aneb raděj přichyl k tomu tam se dubisku, jenž vzdoruje zhoubným až dosávadě časúm… (Poslúchne svoj vnútorný hlas, podíde k najbližšiemu dubu,  prichýli sa k nemu a vykoná síce malú, ale nepomerne dlhú potrebu.) Po vykonaní potreby si zaväzuje motúzok na gatiach. 

     -Hľadaj, Floki, hľadaj lumpa! -vydá povel psíčaťu a psíča na všeobecné prekvapenie – hľadá. Či hľadá lumpa, nevedno. 

     O tri minúty neskôr.

     Psíča narazí na ľudské zvratky a vývratky(grcky). Šteká a pre niektorých breše. Chlap  vyberie zo záhrenia lupu a vreckový dozimeter, čupne si k zvratkom. Študuje ich a chvíľami aj báda. Mrmle si popod nos:

     -Klobáska…z Valaskej… kyslá kapusta…ovčí syr… aj trocha olomouckého… slaninka…bez chleba…a smrdí…ba presnejšie vonia…tu slivovica…gazdovská…alebo žeby feudálna? Floki, hľadaj! Hľadaj ďalej! 

     Floki hľadá a súdnemu človeku neunikne, že čosi – kamsi  sú pri nám už známej chate. 

     Psíča vrtí chvostíkom (a čím by ešte malo, že?), pribehne k spiacemu chlapovi a naoko radostne ho oblizuje na tvári. Spiaci chlap sa prevráti z chrbta na brucho a spí ďalej. Z ruky mu vykĺzne nedopitá fľaša. Príchodzí chlap sa zohne pre fľašu, privonia, pozrie cez fľašu do slnka, vyleje z fľaše zopár chrobákov a kadejaké nočné motýle a upije si. 

     -Lavórovica, -skonštatuje chlap pre seba a pre čitateľa. -Komu sa ešte chce v dnešných časoch páliť? -húta. -Veď v konzume dostať fľašu za štvrť grajciara. Dokonca tuzexovej. 

     O dvanásť minút neskôr.

     -Hééééj, je tu niekto?! -kričí chlap smerom k chate.

     -Niéééé! -ozve sa z chaty. 

     -A kto to teda hovorí?

     -Odkazovač.

     -Do riti s technikou! -odpľuje si chlap a vracia sa k tomu, čo chrápe pri vyhasnutej pahrebe. -Budíček! -kričí a kopne ležiaceho do zadku. 

     Ležiaci sa snaží skočiť na rovné nohy (v rámci akcie Slováci, na nohy!), ale keďže ich má vyformované do písmena „O“, nedokáže to a vyskočí na krivé nohy. 

     -Stoj! -skríkne vyskočivší chlap.

     -Veď stojím…

     -Tak si teda sadni…tamto…na pník…   A…ktože si, že ťa neznám?
 
 
     D r a g o  (pokračovanie…)