Drahoslav Mika

O dvanásť hodín neskôr
 
Slnko vystúpilo nad pahorky. Jeho lúče sa predierajú pomedzi konáre

stromov. Na tráve sa trbliece striebristá rosa, netopiere nelietajú,

na zvratkách posedávajú zelené muchy, iné zasa poletujú nad nimi 

a veselo si bzučia. Pod vysokou jedľou cez noc vyrástol hríb. Odkiaľsi 

chvíľami počuť ľudskú nadávku, ale jej zdroj nevidieť. Možno sa nám to v 

Hornom Uhorsku iba zdá. Veď kto by už u nás hrešil?  A najmä z akého 

dôvodu?. Ľudia sa majú dobre… Idylka jedna radosť.

V paralelnom zábere v dedinách a malomestách sa náhlia ožrani do

svojich kmeňových krčiem, aby si polepšili po včerajšom záťahu

pozostávajúcom prevažne vážne z mútneho teplého nedočapovaného 

nakyslastého piva a páleného s priliehavým názvom garážovica či 

lavórovica so zápachom terpentínu či arabsko-ropných produktov. 

Hlavy im ide roztrhnúť a žalúdky už majú vyvrátené skoro naruby.  

Tí nás však momentálne nezaujímajú a ani my ich. Sú akoby z iného – 

paralelného sveta. Aj preto ksichty niektorých sa až nápadne podobajú 

ba čo viac ponášajú na Ítího (E.T. – pre nepochopivších). Ktovie,

či nie je práve on ich Adamom…

My vidíme našich milých zbojníkov ležiacich okolo dávno vyhasnuvšieho 

ohníka. Jedni spia spánkom spravodlivých a blažene si odfukujú cez 

všetky telesné otvory, prispôsobené na tento účel, iní sa iba tvária,

že spia, aby mohli čo najdlhšie nič nerobiť a tuho premýšľajú, čo nakúpiť –

čo uvariť, a najmä za čo. 

Prvý sa rozhodne vstať Ilčík, ale aj to len preto, že potrebuje na veľkú 

(…zmrzlinu tri zlatky), čím je hornouhorská pospolitá idylka priam nemorálne

narušená. Krutý to zásah do prírody. Priam čo by si zdravý strom bez príčiny 

vyťal. (Lenže u nás sa také dačo nemôže stať, máme predsa svoje – 

zbojnícke zákony. My radšej vytneme niekomu po papuli. Veď aj to patrí

k nášmu írečitému  folklóru.)

Pomaly (ale isto) otvára jedno oko – teda Mišo od Ilčíkov -, s druhým si ani

toľkú námahu nedáva a necháva ho zatvorené a zalepené kaprami (nie rybami).

Pravou rukou hmatá okolo seba po tráve. Po chvíli nahmatá (nahmace) fľašu 

a s hrôzou zisťuje, že je prázdna. Strasie ho.  Zahreší, ale iba v duchu, tak, aby

ostatných nepobudil. Pomaly sa mu podarí postaviť sa (seba samého) na nohy, 

že by to aj samotného Slotu potešilo. Lenže ten zbojníkom nie je, a preto ho tu 

nevidíme. Kto však má dobrú predstavivosť, môže ho tušiť. Poodíde 

(Už sme späť pri Mišovi, ktorého sa to týka) pár krokov na kraj lesa, zájde za 

široké historické dubisko a prichýli sa k nemu… presnejšie, čupne si pod neho, 

lebo postojačky sa to dá len veľmi ťažko.  Po chvíľke vidíme jeho ruku ako sa

natiahne a odtrhne lopúch. Ktovie, načo mu ten lopúch je… Postaví sa (Mišo,

nie…lopúch), vytiahne si gate a myslí si: -Do riti aj s vedecko-technickou 

revolúciou. Rečí ako koza bobkov, ale spláchovací záchod ešte nevymysleli.  

Keby nie občas nejaká tá povodeň, les je plný hován.( A komu sa to nepáči, 

tak hovien či výkalov alebo exkrementov.) Vráti sa na poľanu, nízku a ani nie 

veľmi divú a zreve, čo mu  hrdlo dovolí: 
 
MIŠO  ILČÍK:               Doštrajkovááááááť!!! Vztýk!!! Pozóóór! Na poctu valašku –

                                  na doby – raz – dva!  Nástup na rozcvičku!

ZBOJNÍCI:                  Do riti, Michal, by si šiel. Čože nás budíš? Vari vojna 

                                  začala?   S Turkom nebodaj? 

MIŠO  ILČÍK:               No, zatiaľ, našťastie pre nich, ešte nezačala. Iba 

                                  Vikingovia požiadali Franského kupca Sama o povolenie

                                  prejsť územím Hornouhorska do Ilýrie. 

UHORČÍK:                   A tam čo?

MIŠO  ILČÍK:               Tam sa zastavia. Ide iba o také mierové manévre 

                                  spojeneckých hôrd. Ale ja za tým tuším púštny piesok.

                                  Je v Ilýrii piesok? Kto vie?

FERI  OŠTINOHA:       Je, ale iba na pláži. A vraj sa čoskoro chyže z malty 

                                  stavať začnú, nie iba také drevené. A na to treba piesok. 

JERGUŠ  CHLAPIN:    Sprostí… Tak čo nešli priamo na Maltu? 

MIŠO  ILČÍK:               To vieš… konšpirácia.  Ale, chlapi, takto to už ďalej 

                                   neide. Félvidék nám sprivatizovali grófi a baróni, všetko 

                                   patrí im, aj vodné zdroje… Pomaly nebude čo a najmä 

                                   za čo žrať. Už aj z pánskeho prepúšťajú. A niekedy sme 

                                   povinne museli robotovať. Poddaní nie sú spokojní, 

                                   ale mlčia. Asi im zobák vôbec nenarástol. Ak to takto 

                                   pôjde ďalej, čoskoro nebude koho zbíjať.

FERI  OŠTINOHA:        A nedalo by sa nejako zbíjať na lízing?

MIŠO  ILČÍK:                Pravdu máš – nedalo. Kto by to potom splácal – 

                                   developeri? 

TUROŇ-ZBOJNÍK:        A dnes – čo budeme jesť? 

RUDI  OŠTINOHA:       Konečne múdre slovo.                                        

MIŠO  ILČÍK:                Aj ja si to myslím… A teda – proviant dnes zabezpečí… 

                                   Kto sa hlási dobrovoľne? 

ZBOJNÍCI:                   (Odvracajú sa pomaly a nenápadne od neho, jedni 

                                   sklopiac zrak pozerajú kamsi do zeme, iní do oblohy 

                                   a veriaci do neba)

MIŠO  ILČÍK:                Kto chce čakať, nech čaká, možno mu božia manna

                                   spadne. Pre každý prípad radšej dobrovoľníkov určím

                                   – Attila a Ištván – mäso, Chlapin – chľast ! Vy dvaja si 

                                   nezabudnite poľovný lístok, keby sa horár Gondáš s 

                                   partizánmi objavil. A nie že si v takom prípade necháte 

                                   lup odňať. Pretože – My sme u nás doma, my sme tuna

                                   páni. 

UHORČÍK:                    A chleba?

TUROŇ-ZBOJNIK:        Načo je nám chlieb?

RUDI  OŠTINOHA:        Tiež si myslím…

MIŠO  ILĆÍK:                Keby predsa niekomu len ten chlebík chýbal, nech zájde 

                                   do dediny do Jánošíkov. Jurkova mamka dnes lokše 

                                   pečie. Povedzte, že to akože pre neho, že on vás poslal…

                                   Určite vám dá…

MAŤO  KLIEŠŤ:            Bavíme sa stále o lokšiach?

MIŠO  ILČÍK:                O lokšiach. Prasa!

RUDI  OŠTINOHA:        Jedna otázka. Attila a Ištván už môžu zbíjať samostatne? 

                                   Majú už živnostenský list? 

MIŠO  ILČÍK:                Keby niečo, povieme, že v našom revíri hosťujú. Majú 

                                   predsa preukaz zahraničného zbojníka. 

RUDI  OŠTINOHA:        Veď ja nič… Ja len že keby ich náhodou pandúrska 

                                   hliadka kontrolovala. Nech teda idú – spánombohom!

GAJDOŠÍK:                 Nemôžu -oni sú ateisti. 

RUDI  OŠTINOHA:        Tak nech teda idú so súdruhom bohom. 

JANO  KRAVINEC:       A ja? Čo budem robiť ja? 

MIŠO  ILČÍK:                Ty zatiaľ vyplníš kádrový dotazník (či hornouhorskejšie – 

                                   opytník). Turoň-Zbojník ti pomôže. 

JANO  KRAVINEC:       (Ale len potichu pre seba) Pomôže, hej, ale do hrobu. 
 
 
D r a g o 

(P o k r a č o v a n i e )