Drahoslav Mika

A teraz si musím dobre rozmyslieť čo napíšem, Džoči si veľmi potrpí na presnosť (mohol by sa uraziť, pohnevať, a v takom prípade aj rok so mnou nerozprávať). Pod jeho básničkami napr. nájdete – nielenže dátum, ale aj hodinu, minútu a presné miesto napísania – v kuchyni, na lavičke, v kupé vlaku a pod. Všetko sa u neho musí zhodovať so skutočnosťou.

Najlepšie si spolu pohovoríme, samozrejme, za „našim“ stolom (ale aj inde) pri pohároch zlatého moku. Džoči, sa necháva oslovovať rôzne, ale úplne najradšej je titulu „Nadplukovník“. (Len tak mimochodom – takú hodnosť nedosiahol ani Kadáffík. Žeby preto?)

Kamarát Džoči má kúsok za Popradom malú záhradku. Z domu to má desať minút aj s podávaním ruky okoloidúcim. Stačí obísť garáže a prejsť cez koľajnice na trase Poprad – Košice. Nie je tam žiadna chatka, či dačo podobné. Iba jedna veľká debna na náradie, studnička na chladenie piva alebo vína (to je dôležité), stôl s lavičkou a nad tým natiahnutá nepremokavá plachta, jednou stranou upevnená o brezu. Tomu všetkému on hovorí „sukkot“ (to znamená v istej reči Blízkeho východu STAN).

Sú tam ešte lavičky, a iné sedačky, pomaľované ornamentmi a sú  tam kamene, na ktorých má namaľované vlajky všetkých slovanských štátov. Vždy na jar to maľuje nanovo. Nedávno pribudli vlajky Grécka, vlajka Rómov a vlajka „Sukkotu“. Samozrejme je to s ohniskom a malou zásobou dreva. Nad tým sa tiahnu drôty vysokého napätia. Len čo sa tam objavíme, pozbiehajú sa túlavé mačky z celého okolia. Lozia tam po stromoch i po zemi a zvyčajne sa im, z nášho proviantu, tiež niečo ujde. A psík Donko sa čľapká v potôčiku, po ktorom občas pláva aj nejaká tá divá kačica.

Nedá mi nespomenúť jednu príhodu.

Nie tak dávno, asi pred 4 rokmi, sme sa vybrali s polovičkou na rodinnú návštevu k Džočimu a jeho polovičke. Bol asi deň či dva pred Silvestrom, mierne mrzlo, sneh takmer žiadny. Privítaní sme boli trochu nezvyčajne: -Nevyzúvajte (p)sa, prosím!

Nalial obligátny do jednej aj do druhej nohy, a že ideme spolu na takú koncoročnú prechádzku. V zdravom tele zdravý duch, – pomyslel som si, a medzi sviatkami trocha pohybu naozaj nezaškodí. Vytušil som, kam povedú naše kroky, lebo v igelitke sa niesli nejaké sviatočné pozostatky pre mačičky. Prídeme na miesto (činu), zvieratká si prišli na cudzie…

Džoči sa popod svoje fúzy tak potmehúdsky usmieval… my sme sa pripojili… Až z neho vyliezlo: – Ako dobre, že mi breza zarodila. Pozrel hore na strom. Visela tam nejaká stará taška či skôr tanistra. Pritiahol konár, sňal tanistru, a vybral z nej……….. fľašu Lesného ducha (rozumej borovičky). Naše úsmevy prešli do rehotu, organizmus sa postupne zahrieval, aj vetrovky sme si rozopli.

V onom nezvyklom, na pobyt v prírode, čase sme si všimli, že len kúsok od nás je ešte niekto na záhradke (vlastne nás upútal brechot jeho vlčiaka). Boli to relatívne mladí manželia, novopribudnuvší záhradkári. Slušní ľudia – susedia sa zvyknú zoznámiť. Nuž sme sa pri tej borovičke aj zoznámili. A pripili sme si nielen na Nový rok, ale aj na slovensko – maďarskú družbu, lebo Zoli je Maďar. Taký slovenský. Dožičil by som ten pocit niektorým politikom.

A o takúto inšpiračnú záhradku prídeme vďaka akémusi zákonu… o poplatkoch …

Pár razy za leto sa tam stretneme, niekedy aj väčšia partia, na pikniku – guláš, nejaká opekačka, niekedy to dotiahneme až k pesničkám. Takmer všetkých prechádzajúcich okolo má Džoči vo zvyku pozvať na pohárik vínka. Niektorí sa pristavia na kus reči. Ak má, neľutuje. Ak nemá – ľutujeme všetci.

Keďže hneď za  záhradkárskou osadou vedie železničná trať, kohosi napadlo, že si nalejeme po poháriku zakaždým, keď bude prechádzať vlak. Asi po hodine sme to vzdali. Nikdy by som nepovedal, že aj po zrušení niektorých spojov, premáva  Popradom ešte tak veľa vlakov…

Keď sme už v prírode a máme to vínko, nikdy nezabudneme obetovať starogréckym bohom. Na svoje si s nami prichádzajú sám veľký Zeus, Dionýsos (boh vína), Aeolus (boh vetrov), Diona (bohyňa dažďa), Nefella (bohyňa oblakov)… A prosíme ich o jedno – aby nám to počasíčko vydržalo aspoň do večera. Väčšinou sa s nimi dohodneme. Veď majú iba nás. (A kto by povedal, že už mezopotamský boh Enki holdoval pivu!)

Raz sme už zostali iba chlapi (Džoči, Voloď a ja), manželky odišli preč. Na krajinu už padol súmrak, vatra, že by nám aj partizáni mohli závidieť. Plamene šľahali dovysoka a oblizovali večernú oblohu. 

Tak nám bolo dobre, že sme si začali spievať.

O chvíľu z neďalekej záhradky k nám prišli z inej partie takí dvaja chlapi (možno sa pôvodne aj chceli opýtať, či nás niečo trápi, ale na lúčničiarov nevyzerali). Skôr patrili k nejakej podsvetnej brandži, a – pridali sa k nám. Spolu sme spievali a zhodli sme sa najmä na starých ruských pesničkách, ktoré nás učili v škole. Aj víno nám doniesli… a nebolo  veru hocaké. Tokaj! Dobre nám padlo. Ja, Joši, Voloď – a podsvetie. (Možno k nám takto symbolicky prišiel sám boh podsvetia Hádes.) A pri tom vínku sme si s nimi celkom dobre rozumeli. Možno lepšie, ako niekedy s manželkami… Alebo aspoň  tak, ako istý nemenovaný volený zástupca Východu – Vínko alebo tak nejako ho oslovovali… Veď aj jeden vtip tvrdí, že s teroristom, na rozdiel od manželky, sa dohodnúť dá.

Môj ďalší kamarát Karči, má úžasný zmysel pre humor, a najmä pre čierny. Ale iba vo vlastnom podaní. S Karčim zažívame občas riadne šoky. Keď prichádzame na záhradku, alebo z nej odchádzame, musíme prejsť cez koľaje (lebo podchod je o 300 metrov ďalej). Pri návrate  máva  taký zvyk, že si ľahne na zem, hlavu položí na koľajnicu a smeje sa, že aké by to asi bolo pekné, keby teraz prišiel vlak. Lenže raz sa ten vlak naozaj blížil a on tam ležal a pozeral na opačnú stranu. Ešte že sme tam s Džočim boli (ale keby tam bol Karol sám, asi by takto nesrandoval). Rýchlo sme ho chytili za ruky – za nohy a pretiahli na inú koľaj (na tej práve žiadny vlak nešiel).

Skúsim zohnať kus koľajnice, nech si to Karči trénuje doma a nie „naživo“. On tvrdí, že ho k tomu inšpiroval jeden môj vtip: –Radšej neskoro ako nikdy,- povedal si starý Žid, položil hlavu na koľajnice a smutne pozeral za vzďaľujúcim sa vlakom.

Inokedy Karčimu na tom istom mieste trate Džoči vysvetľoval, ako partizáni vyhadzovali vlaky do vzduchu. Ja som bol už za koľajami, vlak prešiel, obzriem sa, a tých dvoch nikde. Až mi mráz prešiel po chrbte. Asi po pol minúte sa spoza koľajníc nadvihla jedna hlava, o pár sekúnd druhá, naozaj ako v partizánskom filme. Vydýchol som si a najradšej by som ich bol vyobjímal. Ešte že sa o tom nedozvedeli naše manželky…

Teraz si dám pauzu, lebo idem pozerať „Sedem statočných“ (na jednom programe cez satelit) – ešte som to videl iba 20 krát. A potom Kalašov – to sú potomkovia vojakov Alexandra Macedónskeho, ktorí dnes žijú v pakistanských horách, no a Grécko, celkovo, je moja srdcová záležitosť. Ischémia tiež.