Drahoslav Mika

Veľa času mi zaberá to dnešné Rusko a lozenie po ruských stránkach Webu. Všetci rozumní Rusi si myslia, že Rusko by malo zostať Ruskom a nie Amerikou. Tam tiež z každého kúta sa škeria západné reklamy. Ruština je tiež zašpinená tou interameričtinou, a kultúru to neobišlo tiež. Keď u nás niekto odmieta kvas, ktorý možno ani neochutnal, nech ho nepije. Možno je u nás viac čo kritizovať ako v Rusku. Ja som pil kvas bežne, a vždy, keď som sa tam vracal, lebo v oných časoch bol chutnejší ako ruské pivo. A chutil aj mojim deťom v puberte. Niekedy mi aj dnes donesú v pet fľaši takzvaný kvas z Ukrajiny. Lenže to s originálnym kvasom nemá žiadny styčný bod, ja som to nazval kvas-kola, a toto, uznávam, žbrnda je. Dnes aj Rusi pijú kozla… Tiež som si kupoval pirôžky na ulici a dnes by som si dal tiež, naše deti sa ich nevedeli objesť. Kupovali sme ich na každom rohu. Po desať kopejok. Pre našinca nezvyklé – plnené mäsom. A jedol som aj zmrzlinu v 20-stupňových mrazoch. (A keď som zdravý, nemám problém za slnečného počasia sa vyzliecť aspoň do pása a ľahnúť si do snehu. Raz som takto pózoval turistom na Hrebienku. Blázon…-pomyslite si…)

Koľko ľudí (a najmä mužov), Slovákov, sa tak asi zaujíma o poéziu? A čo v nich aj má vzbudiť záujem, keď vraj sa dnes v škole neučia ani básničky klasikov naspamäť. Asi je to tiež týranie detí. Život je veľmi uponáhľaný a na všetko sa pozeráme len cez peniaze. (Keby sme ich aspoň mali. Nám chýba pár „ečiek“, podnikateľom milióny, najchudobnejší bude asi štát, lebo ten nemá na nič.) Taký Grék si ťažkú hlavu nerobí: -My sme dali Európe kultúru, najväčšie svetové múzeá sme zaplnili starovekými soškami, tak prečo by nám nemohli tú finančnú injekciu dať? Veď takáto injekcia ani nebolí…toho, komu ju dávajú. (Odbočil som bez vyhodenia smerovky…) Taký Rus, aj chlap, sa nehanbí prejaviť svoje cítenie ani na verejnosti. Aj za triezva. Keď Ťa objíme, tak úprimne, keď Ťa pobozká, tak tiež (nemyslím politické bozky, veď aj niektorí naši si ich nevedia odpustiť…prežitky v myslení…). Aj si poskočí, keď sa teší, aj hlasom to dá najavo, aj gestami, úsmevom, a rovnako keď ho dačo trápi. (Neviďme ho stále iba s fľašou vodky, aj Rusi sa zmenili. Aj keď nie všetci.) My sa tiež dokážeme tešiť či poplakať si, ale iba vnútri, hanbíme sa za svoje city. (Čo vraj nie je zdravé.) Sme schopní dať tak niekomu po papuli, ak má iný názor. A vysmiať ho. My s kamarátom Džočim sa bavíme o vesmíre, božstvách, reinkarnácii, o duši…, o pive tiež, samozrejme. Ľudia sa nad tým nezamýšľajú. Teda s výnimkou niektorých žien… Ibaže ony k tom majú iný prístup. V krčme sa preberá futbal, politika, sex, kvalita alkoholu – a to je celý obzor priemerného Slováka. Nechcem nikoho urážať, ale ak sa ktosi dokáže baviť aj o inom, je v mojich očiach nadpriemerným. Chvalabohu, aj takých je dosť. Občas, aj keď dnes už veľmi zriedka, zájdem na môj kedysi tak obľúbený Luník. Považovali ma tam za stály inventár. Dnes skôr za starý… Aj mi zatlieskajú, aj sa opýtajú, či som nezablúdil. A stále žiadajú humor. Niektorí aj trochu moku… Tí slovenskejší aj vrátia. 

Čítal som v jednom cestopise, že najväčšími milovníkmi poézie sú asi Mongoli. Vraj arat nikdy nejde so stádami bez toho, aby si so sebou do tej ich polopúšte nezobral knižku poézie. V Rusku to síce nie je s poéziou ako v Mongolsku, to nie, ale isto sú na tom lepšie, ako našinci. Ak sa však spojí poézia s hudbou a pekným ženským hlasom (nevylučujem ani mužské, samozrejme), akým sú obdarené napr. Žanna Bičevskaja a Novella Matvejeva, tak to asi dokáže vnímať hádam každý okrem rapperov.
 
Žanna Vladimirovna BIČEVSKAJA (Жанна Бичевская nar. 17.6.1944). Žije v Moskve, sama svoj štýl nazýva Country Folk. Jej repertoár obsahuje niekoľko stoviek diel. Sú to hlavne piesne duchovného a spoločenského obsahu, ruské ľudové piesne, romance, zhudobnené básne najmä básnikov tzv. Strieborného veku (Striebornej éry) – 1890 -1930.

Hodobnú školu (gitara) absolvovala v r. 1966 – 1971. Počas štúdia začala zbierať a zapisovať ruské ľudové piesne. Aj sama bola učiteľkou hry na gitaru. Pôsobila ako sólistka – vokalistka vo viacerých orchestroch.

Vypracovala si vlastný, svojský  štýl podania piesní, ktorý sa dá nazvať štýlom bardov.

Veľmi rýchlo si získavala popularitu a stala sa laureátkou viacerých cien. Vystupovala aj v zahraničí, vrátane ČSSR, ale tiež po krajinách západnej Európy. R. 1989 v San Remo získala cenu Zlatá gitara. 

Od roku 1990 pribudli do jej repertoáru bielogvardejské motívy, motívy pravoslávia, patriotické témy a piesne zložené jej manželom G.R. Ponomarjovom (básnik a skladateľ).

Reprodukuje mnohé z piesní Bulata Okudžavu, ktorého sama nazýva svojim umeleckým krstným otcom.

Proti klipu  „Sme Rusi“ podalo protest americké veľvyslanectvo v Moskve. Medzi zábermi z kroniky ruských historických víťazstiev sa objavili zábery z US filmu Deň nezávislosti s horiacimi mestami USA, do ktorých boli „zamontované“ zábery z náletov ruských lietadiel.   

fotografie      zdroje    
 
Step, sama step naokolo  –  Степь да степь кругом

Čierny havran  –  Чёрный ворон 


 
Poznám ju hádam vyše 30 rokov, veľmi sa mi voľakedy páčilo jej svojské podanie ruských ľudových piesní a balád, sama sa doprevádzala na gitare, stále mala dlhé vlasy previazané takou šnúrkou či diadémom. Teraz pozerám, že sa dala na pravoslávno – hymnické piesne- Tak niečo na ukážku.

Trochu z Pravoslávia

Bože, zmiluj sa – s pohľadom na cára Nikolaja II.  –  Господи, помилуй…

Sme Rusi   – vyjadruje vieru v  konečnú  neporaziteľnosť Ruska  –  Мы русские

Všetko je teraz proti nám   -podobné zameranie-  Всё теперь против нас

Milý môj  –  z trochu iného, ľudového, súdka  –  Милый мой

tiež z ľudového súdka


 
A pre spestrenie

BOŽE , Ochraňuj nám cára   –  Prvá oficiálna hymna Ruska schválená   Nikolajom II.  –  Боже, царя храни

Ešte raz v inom podaní