Drahoslav Mika

Stúpil som na zebru. Nie na takú, čo behá v pyžame po Afrike, ale na priechod pre chodcov a tvory podobné. Vždy lepšie, ako vstúpiť do strany či iného politického subjektu.

Pred samým nosom (ešte dobre, že ho mám dosť dlhý) mi prudko zabrzdilo luxusné čierne auto západných parametrov s tmavými sklami na oknách. Okienko na vodičovej strane (nie politickej) sa otvorilo a z neho sa vysunula naholo vystrihaná lebka v tmavých okuliaroch.

-Filipovič! Si to naozaj ty? -zakričala hlava a ja som podľa hlasu spoznal spolužiaka zo základnej Pištu Polhoša. Naposledy sme sa videli oného novembra v osemdesiatom deviatom na námestí, keď sme svorne a vzorne štrngali kľúčmi, ja od škodovky a Polhoš od trabanta. Kričali sme spolu s ostatnými To je ono! To je ono! My nie sme ako oni! K lopate! K lopate! a podľa pokynov z tribúny sme utvárali koridor.

-Sadaj! -pokynul mi Polhoš, a ja som nasadol, hoci pôvodne som mal namierené do krčmy ovlažiť po šichte svoje hrdlo niekoľkými čapáčikmi a posilniť sa nejakou tou borovičkou. 

-Si mojim hosťom, -vysvetlil mi Polhoš moje spoločenské postavenie a o chvíľu sme zakotvili v nóblesnom podniku, aký som doteraz vídaval iba v markizáckej Smotnke. 

Usalašili sme sa a Polhoš objednal fľašu balantínky. Po niekoľkých zdvorilostných frázach (Čo žena? Ako deti? Kde pôsobiš?) zaviedol Polhoš reč na najdôležitejšiu tému dneška -peniaze. 

-Nesťažujem sa, -vravím, -hoci dnes by som sa už mohol, ale aj tak mi to nepomôže. Prácu mám, zarobím obstojne, aj manželka je zamestnaná. Na stravu, byt, oblečenie to stačí… A niekedy niečo aj odložíme. . 

-No-no-no… ušetríte! A čo s tým? Ako to zúročujete? -zaujímal sa Polhoš. Nebodaj ich do banky vkladáte, na polpercentný úrok… 

-Presne tak…,-zahanbil som sa trochu.

-Počúvaj, Filipovič, ty netúžiš po vlastnom dome, chate, parádnom fáre, či aspoň zahraničnej dovolenke? 

-Kto by netúžil, ale…

-Správne – Ale! Ibaže ty nevieš, ako na to. Ty žiješ ešte v starom svete. Mal by som pre teba tip…

-Nie, nie, nie! Žiadne BMG či Drukos výnos, na také ja nenaletím! Veď to poznáme…

-Kto tu hovorí o Drukose, o BMG-čku? Hral si už niekedy?

-Hral…v mladosti…na gitaru…

-Cha! Na gitaru! -pohŕdavo sa zaškľabil Polhoš. -V kasíne si už bol? Keno si tipoval? Sazku? Športku? Ruleta? Automaty? 

-Nebol…netipoval…-priznal som sa ako malý žiačik a navyše s pocitom menejcennosti. 

-Koľko máš pri sebe? -bol zvedavý Polhoš. 

-Dvadsať litrov… Práve som vybral z banky… Na nový televízor. 

-Dobre, -šiel Polhoš priamo na vec, -Ja ti dám rozpis. Tutovka! Ručí za neho jedna zahraničná firma. A ty mi vycáluješ desať…

-Korún?

-Litrov!! Za to, že ti dám rozpis. A zvyšných desať vrazíš do rozpisu. A vyhráš milión! 

-Mi-li-ón? -až som zabudol zatvoriť ústa.

-Aj dva… Pri troche šťastia aj tri. Rozpis je rozpis. Ide len o to, aby vyžrebovali tvoje čísla. 

-A keď nevyžrebujú?

-Je tam toho! O mesiac to skúsime znovu. 

Sedem pohárikov whisky urobilo svoje. Desať litrov som odovzdal Polhošovi, zvyšných desať som vrazil do stávkovej kancelárie. Bol by v tom čert, aby som nevyhral! S takým rozpisom…až zo zahraničia… 

A bol… Ten čert v tom… Nevyhral som. Šokovaný som začal vytriezvievať. Ako to vysvetlím žene, svokre, deťom..? 

Odrazu mi vyššia moc osvetlila rozum. Kto má u nás najviac peňazí? Vláda! Kto povolil stávkovanie? Vláda. Teda kto je na príčine, že som prišiel o svoje peniaze? Vláda!!! Komu idú odvody z výhier? Teda vláda mi to musí vrátiť. Musí! 

Sazkári, športkári, tipujúci, kartári, automatčíci, hazardéri…ruletári všetkých kasín, spojme sa! Nájdime si dobrého advokáta, najlepšie v nejakého v okuliaroch,  a zažalujme vládu. Proces určite vyhráme. A aby sme sa poistili, vypíšeme petičnú akciu! 

Tak nám, krupiér, pomáhaj! 

(P.S. Žiadneho Polhoša ani Filipoviča nepoznám, mená som vybral z telefónneho zoznamu, lebo sa mi páčili. Aj aakákoľvek iná podoba so skutočnosťou je čisto aj špinavo náhodná)

D r a g o        2003