Drahoslav Mika

 
(Len pre silné žalúdky)

Antiboh vínnej révy utrel spotené fúzy

a nafúkol deravú bublinu pudingových svalov

až po samé dno. 

Z troch tisíc dvojitých fliaš šľahá pekelný oheň

a éter napĺňa sa melódiou podsvetia. 

Zem, otvor sa!

A my vstúpime do tvojich páchnucich útrob.

Zaobideme sa bez šiestich čiernych stien

a zopár klincov.

Ešte si za posledný rubeľ dáme trochu

rumu z Jamajky

a zatvoríme oči. 

Preplavíme sa po oceáne krvi,

až z toho bude na zvracanie.

A potom otvoríme svoje telo

a ponúkneme kaukazského orla

pečeňovou paštétou a bulkou za 16 kopejok.

Nezostane nám ani na metro,

ani na mizerný kolotoč.

Pôjdeme načierno a budeme z výšky pľuť 

na zákony odstredivej sily.

Šľah biča po holom chrbte,

divoký rev

a dostavník sa pohne.

Okované kopytá zabubnujú na pekelnú bránu

a smola v kotloch vystúpi do polovice lýtok.

Sám Lucifer nám podá zašpinenú ruku.

Budeme výskať, ako keby nás na nože brali,

no roztopená smola neklesne.

Bude vrieť a stúpať

vyššie a vyššie.

Po kolená, po stehná, atakďalej, atakďalej…

Prestaneme cítiť.

Len tupé bublanie diamantovočiernej masy

bude tlačiť na ušné bubienky, 

tak ako kedysi zvuky tam-tamov,

ktoré, volajúc o pomoc, privádzali do varu

krv ľudožrútov. 

Otrávené šípy a mŕtvy tiger, ktorý ešte včera

zabíjal svojou labou kopytníky  a iný drobizg

a pred ktorým sa triasla džungľa za bezlunnej noci. 

Seknutie obojstrannýmmečom

a praská oceľová obrúč okolo spánkov. 

Kam sme sa to dostali?

Ani sme neprišli,

ani sme nič nevideli,

ani sme nemali nad kým zvíťaziť. 

Bohovské!  Život, či živorenie?

Ja – kontra môj obraz. Žijem? On živorí?

Živorí a bojuje, bojuje, lebo chce byť, chce byť,

teda … keď chce byť, musí sa biť, keď sa bije,

je. Je, teda žije.

Ja žijem, nebojujem. Som dávno mŕtvy…

Alebo som možno vôbec nebol.

Bol iba On. On – nerovná sa – Ja. 

On, ktorý si ma vymyslel, aby ma trápil,

aby ma utešoval.

Chcel mať hračku a hrať sa s ňou,

ako sa hrajú mačatá štyri týždne po pôrode

s klbkom nití a bojazlivo utekajú pred psom

na reťazi.

Zatiahnite oponu a zapnite starý gramofón

s velikou trúbou!

Nech znie symfónia s ortieľom života a zubov,

vytrhnutých silou posledných troch výbuchov 

Popocatepetlu. 

Nech zláme kosti hadovi, plaziacemu sa 

pod jabloňou

hriechu

s prekrásnym jablkom v papuli, v ktorom je

kríž.

Nie!

Na tom netrpel nikto. Ale bude.

Bude, len čo zahryzne a po brade mu potečie 

potok spenenej krvi, ústiaci do rieky snov.

Koráb sa prevráti a ty piješ hltavo morskú penu,

hĺtavejšie, ako si kedysi píjaval Prazdroj 12

v Klube 99.

Piješ, lebo cítiš blízkosť púšte, kde nájdeš iba

horúci piesok, tŕnie a zopár zdochnutých tiav,

patriacich kedysi zbojníckej karaváne

istého Araba – šejka,

čo zomrel prebodnutý vlastnou dýkou,

rukou prekrásnej otrokyne, ktorú ukradol

na jednej zo svojich lúpežných výprav,

a ktorá neznášala jeho dotyky

ako abatiša v kláštore Svätého Marka. 

Nedokážeš plávať proti vodopádom

a prúd ťa unáša,

ako ťa v prvých dňoch života nosila vlastná matka,

bezmocného a plačúceho,

roniaceho slzy nevinnosti

a chrániac ťa viac

ako chráni tŕnie krvavočervenú ružu

pri náhrobnom kameni. 

Hrdzavá gilotína šteklí hrošiu kožu

na zarastenom krku

poznačenom červenou stopou po utrhnutej slučke 

a zlomenom jarme

páchnucom volským potom a trochou humusu,

sýtiacim sladké plody hriechov

mikrofónmi zloby,

zožierajúcimi oskalpovanú lebku,

odtrhnutú od vyhladnutej kostry

vykopanej v pravej polnoci na Veľký piatok

v kúte židovského cintorína

z mohyly bez nápisu

a bez akejkoľvek  hviezdy. 

I ona, kostra, niekedy bola. Ale to bolo vtedy,

keď jej skalp sedel na hlave

a ona túžila byť večnou v priestore a čase. 

Túžila, až kým jej nevypadali zuby múdrosti

a bolo nemožné prežúvať žeň-šeň,

vymáčaný v denaturovanom liehu. 

Tak. 

D r a g o                jar/1971, Leningrad 
 
 

http://flog.pravda.sk/michaelafotky.flog?foto=250054