Tancovať som začala už v matkinom lone

23. novembra 2011 14:29, Prečítané 5 014x, Drahoslav Mika, MÔJ JESENIN

V marci tohoto roku som uverejnil na blogu príspevok o ruskom básnikovi Sergejovi Jeseninovi. Okrajovo som sa v ňom dotkol jednej z jeho mnohých lások – americkej tanečnice Isadory Duncan (Ajsedory Danken či Dunkan, rôzne pramene uvádzajú rôznu výslovnosť). Po zhliadnutí filmu Sergej Jesenin v hlavnej úlohe so Sergejom Bezrukovom som sa rozhodol podrobnejšie sa oboznámiť so životom tejto umelkyne. Podelím sa teda s Vami …

Isadora Angela Duncan prišla na svet 26. mája 1877 v Kalifornii v San Franciscu. Jej prvé meno je pravdepodobne odvodené od mena egyptskej polyfunkčnej bohyne Éset / Isis / Isida.., jednej z najväčších bohýň egyptského panteónu. Éset doslova znamená „Kráľovná trónu“, Angela je, samozrejme, „Anjel“. Jej matka Mary Dora Grey mala írsky pôvod, otec Joseph Charles Duncan bol Američan. Zbankrotoval však a opustil rodinu, nedočkajúc sa ani narodenia dcéry Isadory.

Isadora (Dora) začala tancovať, keď mala štyri roky. Neskôr sa sama o sebe vo svojich pamätiach vyjadrila vetou, ktorú som použil ako názov tohoto príspevku. Jej matka totiž vynikajúco hrala na klavíri a využívala na to každú voľnú chvíľu. Ako šesťročná Isadora založila vlastnú „tanečnú školu“ – učila po svojom tancovať deti susedov. Ako štrnásťročná (niektoré pramene udávajú dokonca vek desať rokov) zanecháva školu a snaží sa pracovať. Často sa vzďaľovala z domu, odchádzala do prírody a tancovala v tráve pri jazierkach či potôčikoch. Tancovala bosá, oblečená v gréckom peplose (tunike). Narodila sa pri mori a svoje pohyby sa snažila zlaďovať s rytmom vĺn. Skúšala študovať balet, avšak už po niekoľkých hodinách jeho sledovania odchádza s poznámkou, že „Sú to pohyby proti prírode“ Ona svoj tanec zakladala na umení starom vyše dvetisíc rokov, na antickom gréckom divadle so speváckym zborom. Pokračovala vo vystúpeniach naboso a v peplose.
.

Roku 1895 sa sťahuje spolu s matkou do Chicaga a čaká svoje uznanie. Tancuje na Mendelsonovu Jarnú pieseň a na Washingtonskú poštu. Tam sa zoznámila so svojou prvou láskou Poliakom Ivanom Mirockým. Rodina Duncanovcov si prenajíma štúdio v New Yorku a ona skladá choreografiu na skladbu Narcis amerického skladateľa E. Nevina (Téma zo starogréckej mytológie). Rolu Narcisa tancovala osobne. Sám Nevin bol z vystúpenia vo vytržení. Začali ju pozývať do rôznych newyorských salónov, no ona videla, že Amerika jej umenie nepochopila.

Roku 1889 odchádza do Európy a začína Londýnom. Jej brat Raimund v Britskom múzeu prekresľoval maľby zo starých gréckych váz a basreliéfov, a ona podľa zobrazeného pohybu vymýšľala zodpovedajúce pohyby pre svoj tanec. Narastala jej láska k starovekému Grécku, študovala sochy a sošky, vázy, tvorcovia ktorých so znalosťou veci nádherne stvárnili ľudské telo v pohybe. Aj v Londýne bola pozývaná vystupovať do najlepších domov a salónov.

Nasleduje Paríž s Louvrom. Odmieta podpísať zmluvu s berlínskym Music Hallom, pretože jej umenie nie je na predaj. Prameň jej tanca sa nachádza v jej vnútri, v duši, a to sa nepredáva. Verila v seba ako málokto, a to jej dávalo silu zdokonaľovať svoje umenie. Zoznamuje sa so sochárom Augustom Rodinom a tanečnicou Loie Fuller a stávajú sa priateľmi.

Rok 1902 ju priviedol do Budapešti. Podpísala kontrakt na tridsať vystúpení. Improvizovala na hudbu Johanna Straussa Na krásnom modrom Dunaji (Voda a vlny jej vyhovovali).Tu sa vyjadrila: -Moje telo je ešte aj niečo viac, ako púhy nástroj pre vyjadrenie hudby. Zoznamuje sa s maďarským hercom Oskarom Berezi, ktorého celý život nevolala inakšie ako Rómeo. Rómeo ju však opustí a ani nevie, že ona do neho bola zaľúbená. Za základ ďalších tancov si zvolila hudbu Ferenca Liszta. Vytvára Tanec Ifigénie (Opäť starogrécky motív).

Rok 1903, Mníchov. V Dome umenia zožína veľký úspech. Začína čítať nemeckých filozofov s dôrazom na Arthura Schopenhauera (Vzťah vôle a hudby – to je prvopočiatok sveta, hudba je výrazom tejto vôle.) a Friedricha Nietzscheho (Človek je akési lano medzi zvieraťom a nadčlovekom. Človek sa má snažiť stať sa tým nadčlovekom. Musí sa vzdelávať, rozvíjať, objavovať.). Pdniká cestu do Talianska. Je unesená Florenciou, obrazmi starých majstrov, najmä Sandra Boticelliho (Jar). Vo Florencii tancuje na hudbu Klaudia Monteverdiho.
.

Konečne sa Isadora dostáva aj do svojej „Duchovnej vlasti“ – do Grécka. Šla ta s celou rodinou. Keď vstúpili na grécku pôdu, ona aj jej brat Raimund pokľakli a pobozkali grécku zem, po ktorej chodili veľkí predstavitelia starogréckej kultúry. Kráčali po tejto posvätnej krajine oblečení v antických tunikách, obutí v sandáloch. Ráno dorazili k athénskej Akropole. Dlho na ňu hľadeli a mlčali… Nechceli narušiť posvätné ranné ticho. Rozhodli sa, že v Grécku zostanú navždy. Aj začali s výstavbou Chrámu umenia na vŕšku Kapanos. Sny zostali snami… Nestačilo financií. Isadora pochopila, že súdobé Grécko nie je antické. Z Grécka s ňou odchádza Detský chlapčenský zbor. Snažila sa „zreštavrovať“ ho na antický štýl. Bez úspechu. Diváci si žiadali Modrý Dunaj.

Nasleduje štúdium diela rakúskeho skladateľa Christofera Willibalda Glucka – Orfeus a Ifigénia v Tauride. Tiež dielo Richarda Wagnera. Spriatelí sa s nemeckým filozofom Ernstom Heinrichom Haeckelom. Nasleduje turné po Nemecku a po Rusku. Zoznamuje sa s balerinami Matildou Krzesinskou a Annu Pavlovovou. Aj keď Isadora bola proti klasickému baletu, považujúc ho za pseudoumenie, výkonmi týchto tanečníc bola nadšená. Ovplyvnilo ju aj nové priateľstvo s režisérom, hercom a pedagógom Konstantinom Sergejevičom Stanislavským. Stanislavskij si vysoko vážil jej umenie a neskôr v knihe Môj život v tvorbe napísal: -Pochopil som, že ľudia v rôznych končinách sveta, pod vplyvom akýchsi nám neznámych podmienok, rôzni ľudia, v rôznych oblastiach, z rôznych strán hľadajú v umení jedny a tie isté nasledujúce, prirodzene rodiace sa tvorivé princípy.

Isadora sa začína zaoberať myšlienkou založenia tanečnej školy pre deti z chudobnejších rodín. Škola mala vzniknúť v Nemecku a už boli rozvešané plagáty zobrazujúce zdravé mladé tancujúce spartské dievčatá. Po jednom koncerte za ňou prichádza syn anglickej herečky Ellen Terry – Gordon Krag. Ich priateľstvo bolo krátkodobé. Roku 1906 porodila od neho dcéru Dirdre. Nasledujú ďalšie turné po Rusku, Holandsku, návrat do USA. Dávala koncerty najmä v New Yorku.
.

Rok 1909. Paríž. Zoznámenie sa s milionárom Parisom Singerom (potomok vynálezcu známeho šijacieho stroja). Pre seba ho pomenovala Lohengrinom (podľa opery Richarda Wagnera). Ten sa stal mecenášom jej umenia, nasledovali nové turné po Rusku, Amerike… Narodil sa im syn Patrik (1910).

Roku 1913 zažila v Rusku (jasnovideckú) vidinu. „Videla“ na opačnej strane ulice detské truhly. Pod vplyvom toho tancovala Smútočný pochod Frederika Schopina. Zobrazila, ako na rukách nesie svoje mŕtve dieťa na miesto jeho posledného odpočinku. Čoskoro sa vidina do písmena naplnila, dokonca dvojmo. Obidve jej deti sa utopili v Seine. S pestúnkou sa šli previezť autom po Paríži. Auto dostalo poruchu, vodič vystúpil, aby ju odstránil, odrazu sa auto pohlo a vletelo do Seiny. Ani deti ani pestúnku sa zachrániť už nepodarilo. Isadora nešťastná odchádza na grécky ostrov Korfu. Keď duchovná bolesť poľavila, sťahuje sa do Švajčiarska, potom do Paríža. V podvečer prvej svetovej vojny 1914 zomiera aj jej tretie dieťa (mala ho s istým mladým Talianom – žilo iba pár dní). Tanec na skladbu Franza Schuberta Ave Maria venovala svojim mŕtvym deťom Dirdre a Patrikovi. Na turné po Argentíne zostala nepochopená (presnejšie došlo tam k nejakému poklesku, asi morálnemu, po ktorom krajinu opustila). Avšak v Brazílii žala úspechy.

Keď sa dozvedela o revolúcii v Rusku roku 1918, svoje koncerty zakončovala Marseillesou. Vystupovala v červenej tunike a tancovala „revolúciu“. Tancovala s veľkým nadšením a nádejou, že sa začalo oslobodenie zbedačeného ľudstva.

V tom čase uskutočnila so svojimi žiačkami cestu do Grécka, avšak pre založenie školy tam nenašla podporu. Vracia sa do Paríža.
.

Isadora + Sergej

Prichádza pozvanie od ruskej vlády (Lunačarskij), ktorá jej sľubuje podporu pri organizovaní prvej školy svojho druhu v Rusku. Isadora prichádza… Zoznamuje sa s básnikom Sergejom Jeseninom (bola od neho staršia o 17 rokov a 8 mesiacov). Preskočí obojstranná iskra, ktorá v nich zapáli vzájomnú lásku. Jesenin sa stal jej prvým a jediným manželom (1922). Aj v manželstve sa dorozumievali prostredníctvom tlmočníka. Uskutočnia spolu cestu po Západnej Európe. Čoskoro však začínajú medzi dvoma tvrdými povahami nezhody, škriepky… rozchod. Podľa niektorých prameňov sa Isadora pokúsila aj o samovraždu.

Isadora zomiera tragicky. Vo francúzskom Nice 14. októbra 1927. Počas jazdy autom sa jej dlhý červený šál zachytil o os kolesa, a takto otočený okolo krku jej zlomil väzy. Vraj jej predtým vzhľadom na počasie odporúčali obliecť si teplý kabát. Ona to odmietla… Povedala, že vystačí so šálom. Pochovaná je v Paríži na cintoríne Pére Lachaise.

Z jej literárneho diela sú známe najmä Tanec budúcnosti a Môj život.

Na podklade Môjho života a knihy spomienok Sewella Stokesa Isadora Duncan – blízky portrét natočil režisér Karl Reich koprodukčný životopisný britsko – francúzsky film Isadora. V úlohe Isadory sa predstavila Vanessa Redgrave. Film bol natočený roku 1968 a premiéru mal v USA. V tom istom roku bol nominovaný na Oskara v kategórii Najlepšia herečka. Film získal tiež cenu na festivale v Cannes.

Roku 1989 natočili filmári Daniel Geller a Dayne Goldfyne 60-minútový hraný dokument s názvom: Isadora Duncan – Pohyb z duše.

Isadora nikdy nepodliehala človekom umelo vytvoreného dvoj-, troj-štvrtinového či iného taktu. Podľa nej to bolo neprirodzené znásilňovanie Prírody. Ona vo svojej duši mala práve rytmus Prírody a splynula s ním. Svoje ladné pohyby podriadila rytmu vody, vlnám či zurkotaniu, závanom vetra, mávaniu krídel vtákov, ich vznášaniu sa vo výškach… To všetko zosúladila s rytmom svojho srdca a svojej duše. Jej tance boli pohanské…

Fotografie Isadory s pesničkou o jej tragickom konci

Recituje Jesenin, tancuje Isadora

Isadora tancuje na Franza Schuberta

Ešte raz Schubert

Tance

Foto s hudbou

Scéna z K/F Sergej Jesenin (pozor hlasné video!)

Na You Tube je toho ešte veľa…

aj fotografií je na Webe veľa…

film „Jesenin“ (Есенин – смотреть онлайн): http://my-hit.ru/film/5751/online