Drahoslav Mika

 
Snehonávej zrána na balkóne,
Z neho škvrnka čierna presvitá –
Je to mucha cudzia podľa vône,
Čo tu otrčila kopytá. 
 
Skláňam sa k nej, trasiem ju za plece –
Žiadny odvet… Veď už nedýcha…
Mušie oko sa jej netrbliece,
Nepomáha ani masticha. 
 
Srdce moje od žiaľu mi puká.
Moja mucha mlčí – nesvedčí.
Nevpustila si snáď svokru dnuká? 
Mlčky čuší v mušom nárečí. 
 
Snáď to bola mucha bezdomová,
A tu prišiel na psa muší mráz…
Mucha hravo do diery sa schová –
Nevezme ju len tak ľahko fras. 
 
Neušli sa muche cestoviny..? 
Ani múka..? Čučo zdraželo..? 
Banánom hoď, ak si kto bez viny –
Po mne, bo som muším priateľom. 
 
Čo, ak mucha takto odpočúva..?
V snežnom habite sa utají,
Pozabudne, že je zima tuhá,
Že už dávno máme po máji…
 
Vietor fučí… A tá moja mlčí…
Stopy vedú do najvyšších miest.
V mušom svete zákon muchovlčí –
Nejedna stratila mucha česť…
 
Pripíjam na všetky muchy čestné –
Na ich tmavú mušiu pamiatku.
Na hodnote taká nepoklesne,
Ani keď zaletí do chládku. 
 
 
D r a g o     09022012