Drahoslav Mika

Úbohá Myrrha slzy roní,
Rukami sú jej konáre.
Svet uzrel Adónis v jej tôni –
Nik sa o ňu viac nestarie.

Povíjajú ho nymfy teda.
Kolíska kvetím vystlaná.
Jedny ho bavia doobeda
A druhé cez noc do rána.

Vyrastá… Z noci na deň silnie,
Po Myrrhe je čo do krásy.
Nymfy mu pejú melódie
A on ich ťahá za vlasy.

Bohyňa Lásky z morskej peny
Pod sínym nebom zrodená
Chlapäťu jeho život mení
A kráse jeho požehná.

Daromne duša Myrrhy stonie.
Afrodita vzlyk nechce čuť.
S chlapiatkom beží k Persefóne –
Ta, kde končí sa živopúť.

Tá Adonida v opateru
Berie, kde slnko nesvieti.
Veď samá nemá syna, dcéru…
Nik nerodí sa v zasvetí…

Deň po dni míňajú sa letá,
Adónis dospel v šuhaja.
Persefóna sa túžbou zmieta
A jeho krásou opája.

Stretávajú sa už aj tajne –
Veď Láska láme zákony.
Na lôžko Persefóny spálne
Neraz už zvonček zazvonil.

Po noci deň vždy úsvit víta –
Hélios žiari v kočiari.
Z nebies sa spúšťa Afrodita
A Adónis jej učarí…

Opitá krásou jeho žasne –
Erós si z matky vystrelí.
Afrodita vo víre vášne
Adóna chce mať v posteli.

Žiarlivosť bohýň z očí srší…
Až na Olymp ich vedie púť.
Na Mytikase na návrší
Sám Zeus musí zasiahnuť.

A poveruje Kalliopu –
Múzu a matku Orfea –
Uhasiť tým dvom sršie v oku,
Keď navzájom si neveria.

Do hrsti rozum múdra Múza
Berie a takto rozhodne:
Bohyňa, ak už má mať muža,
Musí sa správať prírodne.

Rok pritom delí na tri diely.
Adónis bude postupne
Raz s Afroditou lôžko deliť,
Druhý diel potom ponúkne

Persefóne. No a ten tretí –
Sám Adónis sa rozhodne,
S kým sa chce hojdať v zlatej sieti…
Alebo či chce, a či nie…

(Myrrha, niekedy tiež Smyrna – krásavica premenená na rovnomenný strom,
Adónis – jej syn, z tohoto stromu zrodený,
Afrodita – bohyňa Lásky, Erós – bôžik Lásky,
Persefóna – bohyňa zasvetia,
Hélios – slnečný boh, Zeus – najvyšší medzi bohmi,
Orfeus – hudobník s tragickým osudom,
Mytikás – najvyšší vrch Olympu)

D r a g o 15/17032012