Drahoslav Mika

(Úloha štvrtá)

Arkádske tam kde končia stráne,
Túli sa ku nej Achája,
Pastieri pasú stáda kravie,
V potoku zver sa napája,

Spásajú stáda lúky, pláne,
V idyle žijú pastieri,
Zlaté sa blysnú rôžky lanie.
Slnka lúč len sa osmelí

Pohladiť laň po jemnej koži,
Bozká ju vánok na čelo.
Hôr Kerynejských na podnoží
Strečkuje zviera nesmelo.

Tvor ľudský sa jej nepriblíži –
Rýchlosťou vetra uniká.
V medených nôžkach krok má svižný.
Vidia v nej ľudia vinníka,

Podupe ktos´ ak trávu v noci,
Pošliape, čo sa urodí.
Nedotknú sa jej miestni lovci,
Bohyňa strach im navodí.

Artemida sa na nich hnevá –
Pohrdli ňou pri obeti.
Bohyňa zlí sa, robí prievan,
Roľníkov na si posvieti.

Zmizla kam úcta?  Kde je viera?
Lovia v jej lesoch iba tak…
Kopýtkom laním pomstu meria,
Rýchlonohejším ako vták.

Nedlho Eurystheus húta,
Prichádza chýr keď o lani.
Smetisko čaká na kohúta –
S Héraklom zas sa pobaví.

V rukách, vie, tkvie že sila chlapa.
Nohami však jak prepletá?
Bohyne zviera šle ho zlapať
(… a rád by zniesť ho zo sveta…)

Živú laň kráľu doniesť náčim –
Mrcina sa mu neráta.
Potiahne kto za koniec kratší –
Hérakla beh, či zvieraťa?

Neradno siahať na bohyňu –
Boží tvor je ňou chránený.
Hrdina vopred uzná vinu,
Osud to ale nezmení.

bohyňa Artemis so svojou laňou _

Lesmi sa derie Arkádie,
Horami lozí Acháje,
V húštinách laň sa pred ním kryje –
Dostať sa ku nej nie a nie…

Konečne je tu oná chvíľa –
Zlatý roh sa mu vyjaví.
Díva sa človek – laň sa díva,
Seje mrak perly do trávy.

Jelenča zámer lovca badá.
Héraklés pokoj predstiera.
Strečkuje pred ním laňka mladá,
Zahrá mu úsmev na perách.

Pohne sa lovec – zviera vnohy!
Fújazdí, čo jej stačí síl.
Héraklés zladí s laňou pohyb,
Cez chrbát luk si prevesil…

Kopýtka bystré, rôžky zlaté –
Cez hory, rieky, úžľaby…
Za nimi lovec cez úvrate…
Z chrastia sa škrabov vystrábi.

Peloponéz je pre ňu pasca, –
Pochopí laň a uniká.
V pätách jej lovec musí hnať sa,
Za nimi už je Attika,

Porúčajú sa Boiótii,
Thesprotov vzadu nechali…
Slobodný život len je milý…
Cez stŕže skáču, cez skaly…

Nešetrí nik z nich rýchle nohy.
Tri razy OIymp preklenú.
Mytikas pnie sa do oblohy.
Thrákovia idú na scénu.

Istrom sa pustia proti prúdu.
Héraklés zviera dobieha.
Na konci sveta už-už budú –
Pojme ich Hyperborea.

Únava laňku prvú zmáha.
Spomalí, chvíľu postojí…
Artemida jej nepomáha.
Lapí ju lovec na poli.

Nadýchne laň sa zopár razy,
Vyšmykne sa a – zbohom buď!
Človeka či tu neporazí?
Opačný volia Istru prúd.

Zamieria na juh slnku proti.
Začína hon sa odznova.
Márne tu bolo by sa zlostiť,
Héraklés pokoj zachová.

Pominul rok sa, čo sa honia
Akýchkoľvek bez nápadov.
Domova už je blízko vôňa.
V krajine späť sú Arkádov.

Zúfalý je už lovec z toho,
Vlasy si ale netrhá.
Priblížiť k nej sa keby mohol…
Laň ale nie je mitrha!

Podobrom je to všetko márne…
Zhostiť sa musí úlohy.
Postrelí laň, a tak ju zajme.
Namieri presne na nohy…

_

Pokľakne ku nej: -Prepáč, drahá..!
Inakšie sa to nedalo.
Nevnímaj vo mne svojho vraha,
Zhojím ti ranu nastálo.

Zachveje laň sa, trhne telom,
Vôli sa lovca podvolí.
Olivie lístie zašumelo,
Rumenie mak sa na poli.

Cez plecia kladie nežne chromú,
Bola len aby v pohodlí.
Ozve sa zhora rachot hromu…
Otcovi ku sa pomodlí…

Bohyňa pred ním nečakane
Vyrastie sťaby zo zeme.
Do očú pozrie smutných lane
Artemis… Zlosť ju zoberie:

-Čože to moje oči vidia..?!
Héraklés ranil Božiu laň…
Svižnejšie nôžky ako krídla…
Mojím pred hnevom Boh ťa chráň!

Urazil si ma činom svojim.
Prelial si zlatorohej krv.
Nad tebou, chlapče milý,stojím…
Nectil si si ma ani prv.

Myslíš si abo, Bohom že si?
Silnejší že si od Bohov?
Nezvykaj také na móresy –
K zlomkrku si si pomohol.

-Nesúď ma prísne, pani zveri,
Nečinil nič som pre pýchu.
Osud mi údel krutý zveril,
Nedôjdem nikdy oddychu.

Eurystheovi slúžim z vôle
Bohov, čo o mne rozhodli.
Kráľovi Mykén oči kolem,
Nenechá žiť ma v pohodlí.

Ulovil laň som jemu kvôli –
Detí krv mojich myjem z rúk.
Pre laňku aj mňa srdce bolí,
Priateľom nie som žiadnych múk.

Bohov si vážim. Sám som Boží –
Veľkého Dia malý syn.
Héra mi ale stále hrozí…
Na Olymp teda nepatrím…

_

Obmäklo srdce Artemidy,
Slzička v oka kútiku
Kajať sa z hriechu chlapa vidí,
Daruje laň mu bez kriku.

-Héraklés! Vezmi, čo je moje.
Čistý si u mňa, bez škvrny.
Odmývaj deti drobné svoje,
Úlohu svoju vyplni!

Od bohýň dar sa neodmieta.
Eurysthea však vyľaká.
Zniesť chlapa rád by z tohto sveta!
Spomenie si na diviaka…

(Achája – oblasť na SZ pobreží Peloponézu. 
Arkádia – oblasť na S Peloponézu,

Kerynea – mesto v Acháji z
Attika – oblasť (poloostrov) s centrom v Athénach, 
Boiótia – oblasť na JV pevninského Grécka s centrom Théby, 
Thesprotia – oblasť na SZ pevninského Grécka (Épeirus) s centrom Igoumenitsa, 
Mytikas – najvyyší vrch horského masívu Olymp, doslova Nos alebo Nosisko, 
Thrákia – historická oblasť na styku dn. Bulharska, Grécka, Turecka, 
Ister –  grécky názov pre Dunaj, 
Hyperborea – dodnes presne neustanovená krajina na „ďalekom severe“, kde žili šťastní ľudia, na zimu ku nim odchádzal boh Aplooón,
Artemis, Artemida – bohyňa lovu, Mesiaca, pôrodov)

D r a g o     jeseň – zima 2012/2013
…
z