(Úloha deviata)
Podíde dcéra ku ocovi –
K Eurystheovi Adméta.
Nudí sa kráľ a muchy loví,
Paláci po sa obšmieta.
Zlomila sa jej zlatá spona,
Opasok otcu podáva.
Veľký je kráľ, nech teda koná,
Zlatníci nech to opravia.
Spraviť to by aj mohli, keby…
Nebolo keby Hérakla.
Zhorkne nech radšej jeho chlebík.
Kopreus hneď ho vypátra.
Pošlú ho pre pás Hippolity,
K bojovným devám Area –
S Amazonkami nech sa chytí,
Do ohňa olej prilieva.
Héraklés trpko usmeje sa –
Bojovať mal by s babami…
Hrdinov plieni ženská krása,
Málokto jej sa ubráni.
Obchodí sever Peloponu,
Boiótiu aj Athény,
Osádku na loď zháňa vhodnú,
Na sebe chitón vymení.
Théseus tiež sa k nemu pridá,
V Athénach drží korunu.
Zbohom buď, rodná Argolida!
Na loď sa chlapi nahrnú.
Bóreas opäť sťaby proti –
Výprave nehrá do karát.
V Mýzii kráľ ich Lýkos hostí,
Pripája zopár múdrych rád.
Nestihli ani utrieť pusy,
Po meste hurhaj, krik a zhon –
Bebrykov horda pokoj ruší,
Nedá sa s nimi podobrom.
Héraklés vstáva spoza stola,
Théseus hneď sa pridáva.
Výprava v boji Bebrov zdolá,
Nezmáha dnes ich únava.
Bebrykov kraje ku Lykovi,
K Mýzii teraz pripoja.
Delí svet stále víťaz nový,
Nečaká na znak pokoja.
Plavia sa Pontom popri brehu.
Veľakrát slnko zapadá.
Cudzími kmeňmi pred sú v strehu,
Lýrou sa lepší nálada.
Nakoniec dôjdu tam, kam majú.
Oblohu uzrú modravú.
Cudziemu veriť nesmú kráľu,
Mohli by prísť aj o hlavu.
Skutky ich ale predčia chýry.
Héraklés sám to nechápe.
V prístave krásne čarovíly
Vítajú chlapov v prekvape.
Vyslala devy Hippolita –
Hrdinov k nej nech privedú.
Aréa dcéra hneď sa pýta,
Čo by si dali k obedu.
Pristúpi bližšie k Héraklovi,
Vysloví vzácne slovo: -Mier!
Opasok Arés dá mi nový,
Zo srdca dám ti tento – ber!
Povolí sponu na remeni,
Zlatý mu pojas podáva.
Zahrnú chlapov láskou ženy,
Začať sa môže oslava…
Nezavrie ale Héra oka,
Nezdriemne ani na chvíľu –
Héraklés si tu takto toká…
Spomienky dávne ožijú…
Podobu prijme Amazony
Žiarivá čoby kňahyňa.
Pomsty zvon v uchu Božom zvoní,
Hérakla ústa obvinia:
-Never mu, milá Hippolita,
Nie pre pás prišiel. Pre teba!
Tvoje si telo pohľad pýta,
Cudzincom veriť netreba!
Urobí z teba otrokyňu
V ďalekej hroznej krajine.
Votrelci všetci nech dnes zhynú!
Do zbrane, devy spanilé!
Zaváha v mihu Hippolita,
Vyčkajú družky, čo a jak.
Nenávisť v Hére kypí skrytá,
Area halí vojny mrak.
Po zbrani siahnu devy švárne,
Ovzduším svištia roje striel.
Na hostí udrú nečakane,
Dostáva Mier sa na pranier.
Héraklés siahne po kyjaku
Kithaironského z jaseňa.
Udrie kam, nechá krvi mláku,
Pod telom zem sa červená.
Schytala to aj Hippolita…
Na tráve leží nebohá…
-Za čo??? -Héraklés sám sa pýta.
Ona veď za nič nemohla…
Preklína Diom Eurysthea!
Nežne sa dotkne mŕtvoly.
Opasok sníma deve z tela…
Poplavia späť sa po mori…
Melanippé sa s nimi plaví –
Zajali milú dievčinu,
Nech zrie, že nie sú ľudožraví.
Areov mrak sa rozplynul.
Théseus pojme Antiopé
Ku svojmu boku za pani.
Na srdcia obom Erós klope.
Ktože sa Láske ubráni..?
_
(Iný variant deja je spracovaný v blogu Attika pred antikou, časť Théseus 17 – Amazonky.
Hippolita – kráľovná Amazoniek,
Amazonky – bojovné kmene žien, dcéry boha vojny Area, žli na S od Čierneho mora,
Pontos – tu: Čierne more (ináč more všeobecne aj ako božstvo),
Théseus – kráľ v Athénach, podrobne v blogu – cykle Attika pred Antikou, Théseus,
Mýzia – krajina pri Čiernom mori v susedstve Thrákie,
Bebrykovia – staroveký národ, obývali Bithýniu – na SV Malej Ázie pri Propontide (Marmarskom mori),
Melanippé – druhá kráľovná Amazoniek, niekedy splýva s Antiopé do jednej osoby,
Antiopé – kráľovná Amazoniek, manželka Thésea)
D r a g o jeseň – zima 2012 – 2013
Celá debata | RSS tejto debaty