Drahoslav Mika

Putuje posol do Lýkie
Po súši aj, aj po mori.
Íobanta, otca svojej „milej“,
Mladý muž hravo vysnorí.

Odovzdá pozdrav z Peloponu
Od zaťa Proita, od dcéry.
Íobates javí dobrú vôľu,
Bellerofonta posmelí…

Zvedá kráľ, čo je u nich nové –
Ako Proit? A čo Anteia?
Na každom hosťa lipne slove.
Čestného zrie v ňom priateľa.

Podáva posol správu Proita.
Tabuľky Íobat odkladá.
Sprvu si treba uctiť hosťa,
Ostatná potom paráda.

Hodujú spolu deväť nocí,
Po nociach dlhých deväť dní.
Okolo nich sa čeľaď točí,
Barana pečú na ražni.

Z kráľovských komôr neubúda –
Lýkijský kraj je bohatý.
O peniaz keby bola núdza,
Poddaný ľud to zaplatí.

Bellerofontés keď sa vzdiali,
Tabuľky Íobat otvára –
Nad poslom sťahujú sa chmáry!
Odglgne kráľ si z pohára:

Písmená lúšti vryté v hline.
Číta a očiam neverí:
-Posol nech jeho rukou zhynie..!
Zmyje tým škvrnu zo dcéry.

Kráľovi hmlí sa pred očami,
Vínny duch z hlavy vyšumí.
Ochrániť hosťa kážu mravy!
Proitovi – kto dal rozumy..?

Íobates, človek Boha bojný,
Nemieni meniť móresy.
Neradno s Diom zvádzať vojny.
Depeša kráľa neteší…

Učiniť zadosť pomste mal by
(Íobates dcére uverí…)
Bez Áté, bez bohyne šaľby…
-Skántri nech des ho – z Chimairy!

(Lýkia – krajina a štátny útvar na území Malej Ázie, v dn. Turecku,
Pelopon = Peloponéz,
Chimaira – vyslov „chiméra“, netvor, jej popis bude v nasledujúcej časti blogu)

D r a g o     IV/V2013
.

Lýkia

Lýkijský sarkofág v centre mesta Kaš, dn. Turecko

Pamiatky po Lýkoch: mesto Xanthos