Drahoslav Mika

Vzoprú sa kone, na zadné sa…
Zamáva štvorka krídlami, 
Povozka rve sa na nebesia, 
Zažíva pocit neznámy – 

Teší sa junák zo slobody, 
Cválajú kone v ošiali. 
Cudzia ich ruka, slabá, vodí…
Zaránky slnko nepáli…

Spod kolies zlaté iskry sršia, 
V kočiari čosi zaškripí – 
Pohonič liace z ruky púšťa, 
Pribrzdiť nevie paripy.

Vybočia z brázdy, z jazdnej dráhy, 
Kočiarom hrkne tu i tu. 
Na strach sa mení pocit blahý, 
Chvostami hviezdy zametú…

Míňajú Raka, po ňom Býka, 
Kentauros kone vyľaká. 
Bezbrzdný voz sa nadol šmýka…
Už sa aj vznietil… Došľaka!!! 

Faethón skúša to i ono…
Rútia sa kone pri zemi.
Nemajú hrať sa deti s ohňom!
Planéta pláva v plameni!!!

Sahara zhára, Arábia…
Z úrodných krajov je už púšť.
Môže sa otec zdiaľky dívať, 
Nemôže ale zasiahnuť…

Obhoria ľudia zemí Juhu – 
Černie im telo, černie tvár. 
Faethón v bludnom lieta kruhu…
Toho sa teda otec bál… 

Vrie voda v mori, hora horí, 
Žeravé syčia útesy. 
Praská zem, Hádes vyjde z nory, 
Na Tiene siahnuť nedá si!

Žije čo, všetko skazu berie. 
Ókean zhynie bez vody…
Na krídlach koní tlie už perie, 
Vozom to hrkne, nadhodí…

Daromne kričí, márne volá
Faethón. Nič už nezmôže.
Malinkým zdá sa Slnko zdola…
Nevmestil syn sa do kože…

Škvarí sa Gaia v Slnka páli – 
Starenke telo ohára. 
Na Olymp k Diovi sa valí, 
Hrozivo zreve na kráľa:

-Povstať ráč z trónu! Zem nám hynie!
Držíš snáď muchu na nose? 
Uviaznuť svet má na plytčine?!
Ocitnúť späť sa v Chaose??!!

Preberie z driemot Najvyššieho.
Precitne Zeus: -Čo sa to..? 
Ako to, že to neustriehol..? 
Mení sa more na blato… 

Do tulca siaha – bleskom prvým
Faethón hynie zrazený. 
Eridan vsiakne modrej krvi…
Vystrie sa telo na zemi…
……………………………………….

Vynadá Zeus Héliovi – 
Pohrozí dať mu padáka!
Vyfelčiť kone… Kočiar nový…
Olymp to z čoho zacvaká??

Náhradu nemá, nuž ho nechá. 
Zostali mu len dievčence. 
Faethón už sa nepozviecha…
Rvú sestry kvety na vence…

Na brehu plačú Eridanu, 
Popolom prášia jemnú tvár. 
Do vody slzy horké kanú – 
Menia sa zlatý na jantár. 

Hélios žiali. Héliovny
Vzlykajú, kvília noc aj deň. 
Spomenú, ako brat ich rodný, 
Po nebi vláčil pochodeň…

Trúchlia už týždne…štvrtý…piaty 
Sestreská láska nedrieme. 
Nad Eridanom na úvrati
Korene pustia do zeme. 

Z kvílenia Dia bolia zuby. 
Vyplakali sa do vôle…
Premieňa Nymfy v smutné vŕby
A nebotyčné topole.

(Rak, Býk, Kentauros – tu: súhvezdia,
Hádes – boh Zásvetia i Zásvetie samo, 
Na tiene siahnuť nedá si – t.j. na duše nebohých, 
Gaia / Gea / Gé – bohyňa Zeme, Matka Zem, 
Eridanos – rieka, bližšie neurčená, podľa jantáru by mohlo ísť o niektorú z riek ústiacich do Baltického mora)

D r a g o     2005/26052013

Peter Paul Rubens: Faethónov pád