Drahoslav Mika

V družine loví Artemidy
Syringa, dcéra Ladona. 
Na chlapa vzhliadnuť jej sa bridí, 
Čo ako by sa navoňal.

Rozvíja v kvet sa púčik panny, 
Túžbou sa Nymfa nechveje, 
Erótov šíp je nepoddajný, 
Lásky mlyn semä nemelie. 

Vyniká krásou Syrinx mladá, 
Nežnúčka ani z hodvábu.
Bohyni do rúk srdce vkladá, 
Túžoby nech ju neziabu.

Na veky vekov čistá panna. 
Vídava Pán ju po víne. 
Vlažieva oboch rosa ranná, 
Deň po dni tiahlo uplynie. 

Vydá sa chlpáň na vohľady,
Vyblýska rožky, kopytá…
Užívať náčim, kým si mladý. 
K tajenej láske zavíta.

Pozdraví šuhaj, jak sa svedčí. 
Syringa ledva lapá dych.
Zalieča Pán sa, krásorečí, 
Nebažil nikdy po iných…

Tak jej to riekne. A doloží, 
S druhou že slovka nestratí. 
Nesúdi nech ho po paroží, 
Chlpatý býva bohatý.

Nezíza nech mu na kopýtka – 
Pristanú k lesu akurát.
Koberček z kvietkov pre ňu vytká, 
Mali by na čom spolu spať. 

Dva razy kľakne, trikrát skočí.
Strasie sa sivá osika. 
Uteká Syrinx po úbočí, 
Pred Pánom lesom uniká.

Nelení chlpáň roztúžený, 
Čoskoro Nymfu doženie.
(Múdry Boh by sa neoženil, 
so ženou je len súženie!)

Našpúli na bozk kozie gamby, 
K sebe si Nymfu privinie.
Trasie sa malá, aj sa hanbí, 
Hlaholí echo: -Nie! Nie! Nie! 

Vykĺzne Syrinx z papŕč muža, 
Zverí sa vlnám Ladona. 
Vo vode sestry – Nymfy krúžia, 
K otcovi biedna zastoná.

Pochopí Ladon, čo sa zmlelo, 
Aj kto tú kašu zavaril.
Rozplynie v hmlu sa vláčnu telo, 
Objíma Pán len suchú byľ. 

Vyraší z vody trstná tráva – 
Šašina, šašie, šachor, šáš. 
Syringa vetru vyrozpráva, 
Jak Pán ju vábil na sobáš. 

Túlava sám sa brehom rieky, 
Ladný tón čuje v rákosí.
Píšťalku Pán si z tŕstia zlepí, 
Syringohrou sa honosí…

(Artemis / Artemida – bohyňa lovu, zveri aj Mesiaca,
Ladon – meno viacerých riek v Grécku, tu na Peloponéze, 
zároveň boh tejto rieky,

Syrinx – meno nymfy, trstinového porastu, neskôr aj tzv. Pánovej píšťaly)

D r a g o      06/2013