Precitne ráno, v bruchu sucho.
Kulinár beží z kuchyne
-Prázdnotu cíti moje brucho!
Od hladu hádam zahyniem!
Kuchár sa snaží, vajcia smaží,
Cibuľka vonia, slanina…
Repete nosí štyri razy.
Kráľa hlad stále omína.
Zbierajú hríby, lovia ryby,
Ráňajú v sade olivy.
Za syrom bežia do koliby…
V trávení kráľ je snaživý.
Zásoby miznú z komôr, špajze –
Pchá, čo sa vmestí, do huby,
Prehĺta kráľ, čo doma nájde,
Míňa sa chlieb aj otruby.
Aiódi v bruchu drnčia – brnčia
(Cigáni boli ďaleko.),
Omastok zlíže zo dna hrnca,
Barana dvor mu upiekol.
Pobijú oviec celé stáda.
Po čriede dôjde na muly.
Žalúdok prosí, pýta, žiada,
Somáre z kopýt vyzuli.
Tratia sa z dvorov psy aj mačky,
Myši sa doma neboja.
Obilie spása kolenačky.
Nedá mu bachor pokoja.
Nepapká, neje – džgá sa, žerie,
Šrotuje… Brucho nagniavi.
Z hydiny chvatom šklbe perie.
Ukotvil hlad sa do hlavy.
Komora prázdna, špajza prázdna,
Zívajú prázdnom maštale.
Poddaní majú ho za blázna
A sám má zatiaľ na mále.
Čo zjesť sa nedá, šmahom predá.
Za polia žrádlo vyšmelí.
Pozhŕňa zvyšky od obeda,
Prilepší tak si k večeri.
Priekopách popri naťahuje
K pocestným ruky po strove.
Viacej čím žerie, tým viac chudne.
Zubami trhá surové
Mäso a hryzie konské kosti.
Smutný to pohľad na kráľa.
Jediná dcéra sa mu postí!
Erysicht sprva otáľa…
Zimia sa mriavky, chĺpy ježia –
Rozhodne monarch napokon:
V prístave, blízko od pobrežia,
Konáva trh sa otrokov!
Polapia Mnéstru, ta ju vedú –
Utŕži otec na chleba.
Ku smidke zopár lízov medu –
Zaraz to nadžgá do seba.
…………………………………….
Dievčina vzýva Poseidóna.
Rozniesli vlny morom zvesť:
-Erysicht nemá všetkých doma!
Jeho trest musí dcéra niesť!
Donesie chýr sa k bohu mora.
Do ruky trojzub, opraty –
S tátošmi more hravo zdolá.
S milým sa Mnéstra nestratí.
Vystúpi z voza, objíme ju,
Podrží nežne v náručí.
Na Božiu siahne – na mágiu –
Premieňať sa ju naučí.
……………………………………
Uvoľnia z pút sa ruky, nohy –
Ufŕnkne drobné vtáčatko,
Čvirikne modrej spod oblohy,
Dofrndží domov zakrátko.
Erysicht čumí, aj sa teší.
Dcéra mu všetko vyklopí…
Dokážu králi v spánku hrešiť,
Pospriadať siete dokopy.
Predáva Mnéstru zas a znova…
Čoskoro veď sa navráti.
Do fauny dievča tielko schová.
(A kupec za ňu zaplatil…)
V parsúne osla, kravy, kozy…
Večer čo večer prichodí.
Ráno ju opäť na trh vodí,
Neprídúc nikdy do škody.
Utŕži – kúpi do bachora…
Hlad a smäd je však bezmerný.
Žerie a strebe mŕtvy spola,
Žiadza sa ale nemierni.
Trie Erysichthón núdzu, biedu,
Kvári ho hlad a lačnota.
Vyhliadky na syt čoraz blednú.
Na ume už sa pomotal…
Prázdne sú sýpky, stajne prázdne,
V komorách ani máčny mak.
Brodí sa vlastnom po marazme.
Iného by už trafil šľak.
Majetku nemá ani obol,
Nekúpi, lebo nemá zač.
Pradávno – dávno všetko zbodol.
Zostali oči len pre plač.
Má ešte prsty – ručné, nožné…
Ohryzie ich až do kosti.
Neberú hnáty do záložne…
Na sebe sám sa pohostí.
Zubami trhá, rve si telo…
Pomstili sestry dryádu.
Thanata krídlie zašumelo –
Unáša dušu do Hádu.
(Aiód, vyslov Eód – hudobník a básnik,
Parsún – podoba,
Obol = obolos, menová jednotka v starogréckych mestách,
Thanatos – boh smrti,
Hádés – boh Zásvetia i Zásvetie samotné)
Celá debata | RSS tejto debaty