Kapitola tridsiata druhá,
v ktorej prichodí do dediny
starý pán Dionýsofanos.
Dafnis predvedie kozie divadlo.
.
.
.
.
Spomína ráno: „-Čo to včera..?“
Netúži Gnaton po strete.
Dafnis sa po ňom neobzerá.
Aj on by nerád repete.
Má ale pupkáč plány podlé –
Otroka že si vypýta.
Verí, že mu to Astip zbodne –
U seba raba uvíta!
……………………………………..
Je ráno s Dionýsofanom
(Také má meno starý pán.
Klearista je múdrou paňou.)
Sťaby sa z neba zosýpal.
Dorazí pán náš ž Mytilény.
Všetko chce vidieť na vlastné.
Mechria sa muži, deti, ženy,
Nikto sa pred ním netrasie.
Pritiahne konná karavána,
Pošíba muly pohonič.
Víta ich z révy slávobrána,
Uprie sa oko na vinič:
Najkrajšie strapce od úrody…
Pochvália páni výzdobu.
Koštujú sladké zrelé plody,
Ostatok škorce dozobú.
Uctiť si náčim Bohov polí –
Démétru, Koré, Bakchusa,
Pána aj nymfy na podhorí.
Prítomní ku nim modlia sa.
Obety pália na oltári,
Do žľabu lejú uliatbu.
Dožičia všetkým… Nech sa darí…
(Pomyslia dvaja na svadbu…)
Naplnia obrí kráter vínom –
Veselia nech sa poddaní.
Povetrie vonia baraninou.
Pitiu sa nikto nebráni.
Vyslope Gnaton sedem rohov,
Poskladá ódu na pána –
Básnik má patriť medzi Bohov –
Veď aj tam majú pijana!
Pripije Astip otcu, matke,
So starým pánom prevraví:
-Zničili kone kvety v hriadke,
zdupali krásu do trávy…
Usmeje pán sa – rukou hodí:
-Nemôže kôň byť estétom….
Vyčkajme novej do úrody.
Tešme sa ďalšie na leto –
Porastú nové kvety, réva…
Nevstúpiš koňmo do sadu…
-Lamón sa sadom zapodieva…
-K chlapovi nemám výhradu.
………………………………………
Naráno vyjdú obzrieť pole.
Stará sa Lamón ako nik.
Rovnúčku brázdu radlom orie,
Lopotí s ním sa statný býk.
Tvrdá je pôda v tomto kraji,
Tvrdá a plná kamenia.
Oddane slúži Lamón starý,
Vážia si páni snaženia.
Vážia si práce jeho plodov –
Ovocie, kríčie, byliny…
Umiera otrok za slobodou.
Rabom je Lamón bez viny.
Vie o tom hlava Nýsofana –
Na neho pohľad pohodí:
-Pozhovej, Lamón, nepoháňáj…
Podýchaj dúškom slobody…
Nie si viac otrok! Rabom nie si!
Slobodu prijmi ako dar!
Úbohý Lamón až sa desí…
Nevie, jak správať by sa mal…
Včera sa videl na šibeni…
Slobodnú slzu vyroní…
Odrazu sa mu život mení:
Ráno rab – večer slobodný…
-Rád by som ešte obzrieť kozy.
-Prejdime, pane, na pašu.
Koza vám skaly, kopce zlozí,
Môžu čo, kozy okmášu.
Zľakne sa Chloé davu ľudí –
Nesú ju nôžky do lesa.
Záujem Dafnis v ľuďoch budí –
Aj jeho sprvu vydesia.
Vzpriamený stojí… Čo mu môžu..?
Cez plece kapsa zánovná,
Okolo bedier koziu kožu.
S Apollom ktos´ ho porovná.
V obidvoch rukách znaky vďaky –
V ľavej syr, v pravej kozliatka.
Usmeje pán sa na ciciaky,
Dlaňou ich pani pohladká.
Nevraví Dafnis – nevie, čo by…
V tvári sa pastier zapýri.
Nevidel nikdy, čo sa robí.
Horia mu v očiach zafýry.
Podáva mlčky svoje dary,
Rado ich panstvo prijíma.
-Dobre náš pastier hospodári, –
Prevraví otec za syna? –
Dafnis je koziar, milý pane,
Pre teba pastier, pre mňa syn.
Ide mu všetko, na čo siahne.
Sám Osud ma ním obdaril.
Prijal som, pane, päťkrát desať
kozičiek a dve capiská.
Počuješ teraz sto kôz mečať,
desať ich capov vystíska.
.Tučnučké, srsť sa v slnku leskne,
nechýba žiadnej z hlavy roh.
Poznajú kozy svoje piesne,
Dafnis je pre ne pán aj Boh!
Zaľúbia panej sa tie slová –
Rada by uzrieť kozí zbor.
Čo, keď sa iba naparoval?
Chvascú sa radi ľudia z hôr.
Sľúbi mu pani v dobrom slove,
Ak sa to číslo vydarí,
Chlamidu, chitón, krpce nové…
Žiari jej úsmev na tvári.
Vo svojom živle Dafnis pláva –
Nezídu kozy zo scény..
Koziara venčí kozia sláva –
Kozí ho cirkus ocení.
Usádza zrelcov do polkruhu –
Teáter zriadi na paši.
Starý buk ide k jeho duhu,
Vencom si hlavu okrášli.
Odloží kapsu, píšťaľ lapí,
Rákosné dierky predúcha.
Zastanú kozy, strnú capy,
Chytajú tóny do ucha.
Prvýkrát fúkne – zahrá sticha,
Plazí sa nápev pomalý:
Nehne sa črieda, sotva dýcha,
Akoby v stoji zaspali.
Zaznejú zatým pasné tóny –
Pasú sa kozy ostošesť:
Do trávy každá hlavu skloní,
Zdá sa, že pasie sa aj pes.
Po tejto zaznie pieseň nežná –
K pokoju kozám pomôže:
Pri sebe ako jedna ležia,
Oživšie sťaby rohože.
Zapíska Dafnis rázne, sprudka –
Ženú sa kozy do lesa,
Za chrbtom sťaby mali vlka:
Piesne sa kozy vydesia.
Nakoniec čriedu k sebe volá –
Píšťala si ich podmaní:
Obstanú hudca do polkola.
Tlieskajú ľudia na pláni.
Sluchajú kozy svojho pána.
Sluhovia keby stále tak…
Kleara je ním šokovaná,
Neprajným Dafnis vytrel zrak.
Sľúbi mu pani ďalších darov:
-Talent má chlapec od Dia.
S píšťalou môže chodiť na lov.
Nápevom dušu ovíja.
Berie sa panstvo na večeru –
Odmení pani Dafnida:
Zo všetkých dobrôt preňho berú.
Nikdy ich pastier nevídal.
Vrátila sa aj Chloé z hory –
O všetko s ňou sa podelí.
Čas je aj s pánom prehovoriť –
O svadbe, Láske, posteli…
.
.
………………………………………
.Δάφνις και Χλόη – (1931)
.
.
Démétér / Démetra – bohyňa úrody a plodnosti (Démétra a Persefóna 1)
Koré – dievča, dcéra, tiež iné meno pre zásvetnú Bohyňu Perserfónu, Démétrinu dcéru (Démétra a Persefóna 2)
Vyslope Gnaton sedem rohov – rohy dobytka sa upravujú a slúžia na pitie ako poháre u južných národov ešte aj dnes
chlamida – druh plášťa
chitón – mužský (niekedy aj ženský) odev podobný rímskej tóge
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
..
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
..
.
.
D r a g o /podľa Longa/
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014
/uploads%2Fzlavadna.sk%2Fdeal%2Fimages%2F2020%2F0922%2F5f6a1259307f1.jpeg)
/uploads%2Fzlavadna.sk%2Fdeal%2Fimages%2F2020%2F0903%2F5f50b898a8d36.jpeg)
Celá debata | RSS tejto debaty