Kapitola tridsiata šiesta,
v ktorej sa Dafnis lúči
s dedinskou idylou.
.
.
Príde, kto vládze – dedinčania,
Sluhovia, rabi, mlaď aj kmeť…
Prídu si uctiť novopána.
Gnatona iba nevidieť.
Prace sa v chráme Dionýsa –
O svoju prosí ochranu.
Predstava stolov priam ho zhrýza:
„Dostanú, čo si zamanú…“
Bojí sa, trasie, pije víno…
Pretrpí v chráme deň aj noc.
Chlípnosťou svojou, vlastnou vinou…
Zrazu má Dafnis nad ním moc..!
Roznáša chýr sa po okolí,
Šíri sa dobrá novina:
-Stal sa nám pánom Dafnis z polí,
Našla sa jeho rodina..!
Hrnie sa, čo má nohy zdravé,
Nasýti ľud sa do vôle.
Stráca sa Dryas v ľudskom dave,
Stráca sa Napa… Bez Chloé…
Jedlom sa stoly prehýbajú –
Mäso aj chleby, pernatá…
So sebou vziať im domov dajú.
Poháre nikto neráta.
Ciciaky prascov, dary mora,
Medové vonné koláče.
Kdeže je Chloé? Vari chorá..?
Pri ovciach v poli poplače…
Omnia mea mecum porto!
Dávajú pána do laty.
V dušičke Dafna sladké zhorklo –
Chudobný viac bol bohatý…
Od zašlých čias sa odoberá –
Vyberá daň si premena:
Kdeže sú Nádej, Láska, Viera?
Teplučké mliečko z vemena..?
Odkáže kapsu Bohu vína,
Prehodí kožu cez seba…
Aj tú mu nechá, z pliec ju sníma –
V paláci kožu netreba.
Po hebkej srsti dlaňou ťahá,
Skanie mu slza po tvári…
Líhala pod ňou Chloé nahá,
Spolu si pod ňu líhali…
S píšťalou ide k soche Pána.
Pridáva krivú fujaru.
Kotúľa zas sa slza slaná –
Dal mu ju Filet do daru…
Ešte raz zaznie Pieseň paše –
Ozvenou hora zavzlyká.
Na tom ho mieste Lamón našiel,
Kozí ho mekot čičíkal…
Ujde sa nymfám po šechtári.
Ostatný raz si zadojí…
V najťažších chvíľach pri ňom stáli,
Múdrosti ich sa podvolil.
Palicu pružnú pre ne nechá –
Zbohom dá svojej bakuli.
Ťažko sa duša chlapca zviecha,
Plačom sa líca oduli.
Pobozká každú kozu osve,
Osloví capov po mene.
Lejú sa slzy neúprosné –
Iný ich domov poženie…
K potôčku ľahne, pije vodu…
Píjali s Chloé len toť hen…
Dnes už je synom svojho rodu.
Do hrsti vezme zeme žmeň:
-Zbohom buď, paša, lúka, tráva,
Starý dub, lesná čačina!
Detstvo mu bielou šatkou máva.
Detstvo mu bielou šatkou máva.
Po novom žiť sa začína.
Na jedno len sa neodhodlá –
O svadbe slovka nepovie.
Vyčká, až príde chvíľa vhodná,
Horký blen až mu zmedovie.
………………………………………
Kdeže je Chloé? Pri robote.
Samunká jak prst pri čriede.
Sihotná ako kolík v plote.
K pojidlu ovce povedie.
Jahniatkam nežným len sa zverí,
Baránkom len sa vyplače:
-Sedí si Dafnis pri materi,
Jedáva pánske koláče…
Nájde mu nová matka inú –
Bohatú. K nemu do páru.
Nespomnie Dafnis pastorkyňu.
Zabudol lásku na starú.
Načo som mu len prisahala?
Neustal Dafnis vo slove.
Stále som pri ňom verne stála.
Vybledli sľuby jalové…
Kozičky zradil, aj mňa zradí.
Netúži viacej po Chloé.
Ako sme sa len mali radi,
vítali rána nachové…
Láskali sme sa spolu nahí,
lepili pery na pery.
Chýbalo málo do odvahy,
v objatí keď sme zamreli.
Bol pre mňa všetkým Dafnis drahý.
Odrazu nemám prečo žiť!
Mení sa život od podlahy..
S ovcami chodím na pažiť.
Neželám zla mu, nech je šťastný,
aj keď mu Chloé nechýba.
Oboch nás boli v lese našli –
Z toho je naša galiba.
……………………………………….
..
..
Omnia mea mecum porto (lat) – Všetko svoje nosím so sebou.
.
.
D r a g o / podľa Longa /
jeseň 2013 – zima 2014
Celá debata | RSS tejto debaty