Osud
Kedysi dávno (1970), keď som už nebol vlkom, ležal som v Prešove na internátnej posteli v kanadách (kanady sme „fasovali“ na VKVŠ – Vojenskej katedre vysokej školy) a červeno-čiernej kockovanej (presnejšie štvorcovanej) košeli. Pod kanadami som mal podložené Rudé právo, aby som nimi nezašpinil internátnu deku. Bola to moja obľúbená poloha a volali sme ju „poloha ležiaceho strelca protilietadlového“. Veľmi rád som ležal „len tak“ so zatvorenými očami a premýšľal. To bol jeden z oných prípadov. Premýšľal som o zmysle života, o jeho fungovaní, jednoducho – o základných filozofických témach. Pravdaže, nenachádzal som uspokojivé odpovede na tieto večné otázky, no pomaly, pomaličky som sa začal vzďaľovať materializmu (doporučenou knihou bola učebnica materialistickej filozofie od pána Miroslava Kusého, na presný názov si už nespomínam, ale učilo sa z nej pomerne ľahko), pričom som si to vôbec neuvedomoval. Moje myšlienky sa uberali približne takýmto smerom.
Existujem iba ja, moja veľká maličkosť. Iba ja sám a nikto ani nič viac. Všetko ostatné je iba mojou predstavou. Predmety, ľudia, pocity… neexistujú. Všetko je výplodom mojej mysle. Vymyslel som si ľudí a všetko ostatné, čo ma „obklopuje“, presnejšie neobklopuje. Vymyslel som si radosť, žiaľ, bolesť…Všetko. Keďže okrem mňa nič iné neexistuje, je úplne zbytočné trápiť sa, jesť, ľúbiť, učiť sa… Všetko je zbytočné, lebo neexistuje. Je to iba moja predstava, výplod mojej mysle.
A postupne som šiel ešte ďalej.
A vlastne ako taký, neexistujem ani ja. Aj Ja som iba svojou predstavou. Som iba akousi myšlienkou, ideou. Akýmsi duchom, ktorý „existuje“ iba sám vo svojej mysli, sám vo svojej vlastnej predstave. A teda i ten tzv. Život je iba predstavou.
Kamaráti sa na mňa akosi čudne pozerali, možno si aj na čelo zaťukali, keď som sa nepozeral… Lenže…
Akoby to bolo naplánované, v rámci štúdia filozofie sme mali na povinné čítanie okrem iných autorov aj dielo Vladimíra Iľjiča Lenina Materializmus a empiriokriticizmus. Neviem, koľkí z nás ho skutočne prečítali, ale mňa zaujalo od prvých riadkov. (Veľkú iniciatívu sme študovali takmer každý rok, a dodnes neviem, načo). Ak ma pamäť nepodvádza (lebo pripúšťam aj takú možnosť), bolo to v 17. diele Zobraných spisov. A práve tam som narazil presne na tie isté myšlienky, ktoré navŕtavali môj mozog. V.I.Lenin sa s nimi, pravdaže, nestotožňoval, tobôž nebol ich autorom. Práve naopak – podrobil ich prísnej kritike. Najmä filozofov ako boli Mach či Avenarius (aj tie mená si pamätám odvtedy), Kant či Hegel tvoria samostatnú kapitolu.
A tak som sa v danej etape ako približne 20-ročný šuhaj zaradil zmýšľaním medzi empiriokriticistov, ba dokonca som sa dopracoval, či skôr domyslel, až k solipsizmu (krajne subjektívnemu idealizmu)
D r a g o 1970
Mustangológia
Osud je ako divý mustang. Pri narodení ho dostaneš do daru od Sudičiek. A na Tebe veľmi záleží, do akej miery si ho dokážeš skrotiť.
Trochu podrastieš, zosilnieš, začneš túžiť po nezávislosti od nikoho a od ničoho. Chytíš Mustanga, pohladkáš ho po krásnom tele, potľapkáš jeho svaly… Položíš na neho sedlo, vysadneš, a ani nemusíš zakričať: -Hijó! Koník urobí krok, druhý,… rozbehne sa, kluše, cvála… Povedal by som – ako Bukefalos (ibaže Bukefalos nebol mustang, ale koník inej rasy, ktorého skrotil Alexander Macedónsky). Berieš do rúk uzdu, držíš ju pevne či menej pevne, pritiahneš ju či povolíš, … Podľa toho sa Tvoj život uberá priamo, doprava, doľava… rýchlejšie, pomalšie… a nezastaví sa do posledného okamžiku Tvojho života. Iba späť sa už nikdy nevrátiš, ibaže by si sa dostal do stroja času. Ak ťa niekedy Mustang zhodí zo svojho chrbta, nezúfaj a nevzdávaj sa. Len sa smelo vyhúpni späť na jeho chrbát a v jazde života pokračuj. Ak sa pozabudneš, ak sa nesprávne zorientuješ – nasmeruješ Mustanga zlým, neželaným smerom. Ak uzdu príliš povolíš, alebo sa ti Mustang vyšmykne z rúk – vymkne sa spod Tvojej kontroly Tvoj Osud. Mustang Ťa unesie, kam chce on, nie kam chceš Ty. Môže Ťa zhodiť do priepasti, odkiaľ niet návratu.
Tak drž uzdu svojho Mustanga vždy pevne v rukách, veď ho ta, kam chceš Ty! A nenechaj sa zhodiť!
D r a g o 1995
ilustrácia: Viliam Kusi
Celá debata | RSS tejto debaty