Drahoslav Mika

          Po dluhim čaše mi sebe zaš šednul za stol, namočil svojo piročko do tinti, a hutorim sebe: -Napišem ja zaš paru slova, naj ľudze znaju, že išče žijem. Ket sce už šicko kolo domu porobiľi a ňič mudrejše Vas ňenapadlo, ta šedňice sebe a čitajce. Možece i nahlas, žebi čula cala rodzina – ušporujece za eletriku. Bo ňeška šicko bars drahe. Ket mi toto pisal dzevedzešat peršim, ta novinki išče staľi dva koruni. Vracame še tedi o dvacec roki nazad…

 
          Dva koruni u ňeškajšich časoch – ta to skoro ňič. Šak ľem jedno najtuňše vajco stoji dva šteracec, aľe co horši – išče jich i ňit! Šicki skľepi mi pobehal pred Kračunom, žebi moja Marča mohla dzecom dajake šutemeňe napečic. Aľe dumace, že mi daco zohnal? Frasa! Kebi ňe kmoter Mižo, co doma kurki chova, ta ňeznam, ňeznam… Tak me napadlo, že na viňe budu jagbač tote cmave, abo išče skorej Braťislavčaňi, Bo znace, tam u ňich, u Braťislave, ňezvikňe bars veľo šňihu napadac, a ket ho už napada pejc centimetre, ta ho maju višej hlavi – taki mali ľudze tam bivaju. No a žebi o ňič ňeprišľi, ta mesto šňihu še z vajcami orucuju (Dachtore dakedi i dajakoho politika trafi). Bars vešeli narod. Jedni trepu vajca ľem tak, a druhi vecka hladovku trimu. Kmoter Mižo hutori, že u dachtorich to ňe hladovka, aľe bars tvarda realita. 

          Von, Mižo, sebe kupil od kolportera taki stuňeti slovňik cudzich slov. Po večaroch do ňoho patri, a vecka každomu višvetľuje, chtore cudze slovo co po našim znači. A po prijacu jazikovoho zakona toto bars treba. Idzem  vam ňedavno po varošu, a fšadzi ľem same šopi, butiki, bageti, gofri, tutifruti, hotdogi a co ja znam co išče. Naš čľovek už z toho calkom šaľeni. Ľem normalnoho skľepu ňigdze ňevidno. Zato karčmi i bari na každim kroku. Ľem peňeži kebi bulo! Mižo vičital, že hot-dog to po našim horuci pes. Ja ňeznal, že to už i psi cepli… Bodaj ho fras ulapil! Ja odtedi tote rohľiki do piska ňevežmem aňi za svatoho! Co ja, dajaki Čech, žebi mi psoch žar?!

          No aľe povice sami – bulo nam treba taki jazikovi zakon? I Gejza Lakatoš z ňim ňespokojni. Až mi ho sanoval, ket še mi sčežoval, jake s tim ma češkosci. U roboce su u partiji pejcero. Štvero Slovaci a jeden von – Rom. Von z ňima  proboval i po romski, i po maďarski (bo von mudri, dva jaziki ovlada), aľe voňi furt ľem po svojim, po sloveňski. A preči ľem – jeden z pejcoch – to dvacec percent!  Pravo na svoj maceriňski jazik ma… Ja mu poradzil: -Gejza, apeluj na parlament, naj do zakona dopelňa, že tich Romoch abo Maďaroch muši buc najmeňej dvojo. Až vecka še uspokojil… 

          Ja bi naverhoval prijac išče jeden zakon. Kediška, ket majster postavil dajaki paradňejši palac, koscel abo oltar, ta mu daľi panove ruku odcac,  abo ho ošľepiľi, žebi už vecej taki šumni ňepostavil. A ja ket patrim na tote našo ňeškajše chiže, panelaki, jak do ňich zo štrechi zacika, jak u ňich zo sceni omjetka opaduje, ta to ja bi dal takim majstrom tiš ruki poolamovac. A keľo za toti bazarovo biti peňeži treba placic! Škoda, že ňeška take tresti ňemožu buc, bo me humanna spoločnosc a obecaľi me sebe lasku. A tej laski už mame teľo, že každi každoho… šak znace co… 

          Tak mi čul, že choč mame totu konverziju, že i tak budze Sloveňsko šmec virabjac tanki. Ľem ňešľebodno, žebi buľi žeľene, muša buc šumne ružove, jak maľinovi puding. Ket taki tank uvidzi ňepraceľ, ta to pre ňoho budze bizovňe  vekše prekvapeňe jak tota liečba šokom. I bendziňarku Betku hento prepadľi o polnoci. Taki maskovani, s čarnima štrimfľami pres hlavu. Voňi od ňej pitaju peňeži, a vona še šmeje. Voňi na ňu vicahľi pušku, a vona še furt ľem šmeje. To mušel buc pre ňich riadni šok! Už i vriskac začaľi: -Cetko, davajce peňeži! A vona na ňich, že: -Parobci, mňe ňeošaľice, dajce sebe tote štrimfľe dolov. Ja bars dobre znam, že vi z toho utvaru frišnoho nasadzeňa. A u mňe tu ňijake červene žive štribro ňenajdzece. Toti buľi z toho taki šokovani, že aňi ňezbačiľi, jak prišla policija. To už ňe dajaka hľadka VeBe, to už našo zlati chlapci, ňezavisli, apoliticki, šicki riadňe prelustrovani… Toti znaju, co še patri! Znaju, od čoho psi zdichaju! 

          Volam hento kmotra Miža do karčmi. Reku – poc na pivo! A von hvari: -Ňehňevaj še, Drago, aľe ňemožem. -Ta co, ozdaj ši chori? -pitam še ho.  A von že: -Ňe chori mi, aľe moja Haňča mi na to ňedala mandat aňi peňeži. Povedzela mi, že vona kačmara Činčurinku sponzorovac ňebudze. Skupša je jak Klaus i striko Trimajgroš dohromadi.  Kupila totu kuponovu kňišku, a teraz chce investovac do paľenčarňi. Hutori, že u nas še budze pic fše, a ňijaki bankrot do uvahi ňeprichadza. Takže mi teraz calkom insolventni. -Co ši, reku, co?  To dajaka nova sekta abo daco take jak aids?  -Ňe, Drago, -višvetľil mi, -to znači, že ňemam peňeži a podpora v ňezamesnanosci budze až na pozajutre. Tak še mi vidzi, že me pomali ulapja jak ribu do do tej zachrannej socijalnej sieťki. I s podbirakom.  -No, reku, ket ľem teľo, ta poc, pozivam ce! Stara popredala rifľe, co z Poľska napašovala, i na sciracim loše mi vihral dvacec korun, ta na pivo išče nahrabeme. Abo maš dajaki pozmeňovaci navrh či fakticku pripomienku? 

          Ňemal… U karčme me še zaprezentovaľi, šedľi me sebe za stol a ja objednal po pive. Z ňičoho ňič gu nam prišednul jeden taki viancugovani (aňi še ňeopital, či može) a pchal nam pod nos jakeška papire, že strikovia, podpište! Reku, to co? Už referendum začalo? A von že ňe, že to zbira podpisi za zvrchovaňe Sloveňska. Podpisaľi me. Čom bi ňe, ket i po poldeci zaplacil. Išče me aňi gambi ňeutarľi, už tu bul druhi. A tiš – žebi me podpisaľi. -Šak ľem teraz me podpisovaľi! -hutorime mu. -Dobre, tamto bulo za zvrchovane Sloveňsko, a toto je za zachovaňe spoločnoho štatu zos Čechami. Za autenticku federaciju. Podpisaľi me, čom bi ňe, ket i tot vžal po pol deci a sebe čibolekafé. Inteligent mušel buc. Ket odešol, pitam še kmotra Miža, co to tota autenticka federacija? -Znaš, Drago, -hutori Mižo, -to ket Slovaci šmu robic šicko, co jim dovoľa Česi. -No, reku, robic možu toti, co maju robotu, A toti mladi, co ňemaju, jedni sebe vihoľa hlavi, druhi sebe zochabja na hlave taki chochol a tluču še medži sobu. Abo veckaj še biju z Romami abo Vietnamcami. Z teľoho šveta tu prišľi, segiňata, žebi jich dachto bil. Bic jich mohľi i doma. Toto už i na funkčnuu demokraciju priveľo. A ľudze ňič, ľem še pripatraju, šicki jak u tim televizore – vi zirate, mi zirame… Patra jak na amaterske ďivadlo. Skoro jak na zašidaňe parlamentu. Reku, Mižu, co nam obecaľi pred voľbami, a co mame teraz? Mižo še ľem tak smutňe popod bajusi zašmjal: -Drago, a ti už vidzel ribara, ket ulapi ribu, žebi ju išče daľej zos chľistami karmil?  Pravdu ma Mižo, vidno, že kňiški čita. 

          Aľe dajake zmeni preči ľem nastaľi. Zo Šafarikova mame Tornaľu, z cigánskej pečienky romsteak, z bezpečnosci policiju, z Leningradu Sankt Peterburg. Ľem Šostakovičovu Šedzmu Leňingradsku simfoniju ňepremenovaľi… Išče kebi me premenovaľi valal Husak u mihaľovskim okreše na Havel, ta bi nam bulo calkom dobre. 

          Ľudze mojo, dajak mi še rozpisal… Šak i jest o čim. Aľe treba  dakus tinti ušporovac i na druhi rok, bo co, ket zdražeje… Bo i kmotra Miža ket še opitace, jak še ma, ta povi: -Dobre už bulo… No aľe u nas na Vichodze sranda muši buc, i kebi chľeba ňebulo… Co chľeba, i kebi politikoch ňebulo! Aľe chto bi veckaj zdražoval, no ňe? 

          Išče mi dovoľce do toho roku, co už skoro nadejdze, zaviňčovac Vam šickim, ňeľem Vichodňarom, veľo ščesca, zdravja, Boskoho požehnaňa, naj še Vam vipelňi šicko, co ľem sami chcece, a to i bez zlatej ribki! 
 
Vaš Dedo Drago         ( December 1991)

 
 
Veľmi krátky slovníček veľkoozorovského hovorového jazyka
 
buc   –   byť 
dachto   –   niekto 
frišni   –   rýchly 
fše   –   stále 
hento   –   minule, nedávno 
chľista   –   dážďovka 
choč   –   hoci 
choľem   –   aspoň 
jagbaču   –   asi, hádam
jakeška   –   nejaké
najtuňši   –   najlacnejší
obecac   –   sľubovať 
odcac   –   odseknúť, uťať 
ochabic   –   nechať 
orucovac še   –   ohadzovať sa 
paľenčareň   –   pálenica, liehovar 
pejcero   –   piati 
pisk   –   papuľa 
patrec   –   pozerať sa 
preči ľem   –   predsa len 
segiňata   –   chúďatá 
skľep   –   obchod 
stuňeti   –   zlacnený 
šednuc sebe   – sadnúť si 
šicko   – všetko 
šňich   –   sneh 
štrimfľa   –   pančucha,  ponožka 
štvero   –   štyria 
šumni   –   pekný 
šutemeňe   –   zákusky 
tiš   –   tiež 
ulapic   –   chytiť 
varoš   –   mesto 
vecka   –   potom 
viancugovani   –   slušne oblečený v obleku
von   –   on 
zbačic   –   zbadať 
žar   –   žral 
žive štribro   –   ortuť