Drahoslav Mika

Je január… A v takej Trnave (Nie nadarmo sa jej hovorí slovenský Vatikán či Rím) si dovolia rozkvitnúť červené muškáty. Keby hnedé alebo zelené – nepoviem, ale červ-ené… Červ nespí… Červ vŕta… Červ vŕta v hlave, aby zistil, či v nej nie sú muchy. A ony, potvory, tam naozaj sú. A lozia a šteklia a bzučia… Mucha sa potrebuje realizovať. Za tým účelom zakladajú muchy realitné kancelárie. Muchu, ktorá za nič na svete nevytiahne z realitnej kancelárie svoju… svoj chvost, voláme realitnokancelárska krysa. Stačí jej povedať: -Mucha, kry sa! A mucha sa kryje. Najradšej sa mucha skrýva pod koryto, preto že vie, že koryto patrí medzi vybrané slová. Keďže slová na istom stupni spoločenského vývoja boli premnožené, ktosi múdry sa rozhodol, že si niektoré, tie najkrajšie, povyberá. Ako mandarínky v lídli. Keď ich už mal dosť a nevedel, na čo mu budú, hodil ich do slovenskej gramatiky. Vybrané slová sa tam usalašili. (Veď voľakedy, v nie tak dávnej minulosti, sme boli národom bačov a v salašníctve sme sa vyznali.) Obľubujú ich najmä žiaci nižších ročníkov osobitných škôl a cudzinci. Dávajú si ich na desiatu, lebo keď je niečo označené slovom „výber“, tak sa dá predpokladať, že je to kvalitné. Takým spôsobom bačovia prepašovali medzi vybrané slová aj bryndzu a nechali si ju patentovať (Alebo skôr potentovať.). Žinčicu sa prepašovať nepodarilo.

Zatiaľ čo niektoré hospodárske zvieratá sa dajú vymiškovať, muchu môžeme jedine „vymuškovať“. Aj vymuškovaná mucha si v demokratickej spoločnosti nájde svoje uplatnenie. Stačí trochu sekundového lepidla (To je také, ktoré vydrží jednu sekundu – slovo sekunda sa neopovážim rozdeliť na dve časti, jednu jednoslabičnú, druhú dvoj-… Veď čo by si o mne pomysleli slušné muchy…?), namáčame v ňom mušie nožičky a muchu pekne nalepíme na koniec hlavne. Takú mušku dokáže najlepšie oceniť útvar rýchleho nasadenia zemiakov a niektorí údajní bossovia. (Údajný boss je taký, ktorého niekto udal.) Zbraň s muškou sa volá mušketa. A muška na zbrani sa volá mušketierka.

Viete, ako sa povie po slovensky samec muchy? Neviete? Predsa – Jano Mucha. Môj kamarát prezývaný Špión. Po rusky – „razvedčik“. Aj keď istý názorový rozdiel tu je. Razvedčik – to je náš. Špión – to je ich! A nehovorte, že nepoznáte Alfonsa Muchu. Áno, toho, syna starého Muchu, otca oného maliara. Rusi majú aj hudobnú skupinu s pomenovaním Mucha. A celkom dobrú. Bzučať dokážu jedna radosť. A keď sa dostanú do tranzu, tak aj dve… radosti. Veru, veľa toho človek prevzal od muchy. Jeden je dotieravý ako mucha, druhý slabý, na odpuste alebo na revolučných námestiach býva ľudí ako múch. Keď mal niekto veľa pieh, hovorilo sa, že ho muchy osrali. Ja by som to nebral ako urážku, mne sa pehy páčia. Najmä ak je to tá –  Dívka pihovatá… V dobe cholery ľudia mreli ako muchy. Rovnako ako muchy padali vojaci na fronte. Niekomu je aj kilo šunky ako psovi mucha. A koľko razy sa ľudia pozbiehajú ako muchy na med (alebo na niečo podobného…). Najmä ak je výpredaj alebo akcia spojená s predajom plesnivých pomarančov. Sú medzi nami hrdinovia, ktorí dokážu zabiť dve muchy jednou ranou. Alebo vranou..? To iba preto, že  mucha k muche sadá. Keby si sadla jedna od druhej ďalej, nastal by problém… No, nebudeme robiť z muchy slona ani z komára somára. Aj tak sú premnožení… Tí somári… Vraj lastovička zje za deň toľko múch, koľko sama váži. Buďme úprimní – odkiaľ vie taká  lastovička, koľko ona váži?  Alebo koľko váži mucha? Alebo že lastovička ničí  škodlivý hmyz… Odkiaľ vie lastovička, ktorý hmyz je škodlivý a ktorý užitočný..? Také hlúposti nás učievali v škole.

Keď som už spomenul Rusov… U Rusov je veľmi obľúbená (vraj) rybacia polievka „ucha“.  Jeden známy rybár mi prezradil vojenské tajomstvo. Pôvodne sa táto polievka volala „mucha“. Keď sa rybár vybral loviť ryby na udicu, ako návnadu v dobe nedostatku červíkov používal muchu. Ryby sa priam predbiehajú a niekedy sa o muchu aj pobijú. Lenže kde sa dvaja bijú… Ryby sa navzájom vybijú, a rybárovi zostane na háčiku – mucha. Keďže aj  žalúdok sa hlási do diskusie, nezostáva rybárovi nič iné, ako uvariť polievku z muchy. Aj pesničku o tom si pospevujú – Ej, muchnem… Keďže za polárnym kruhom pri nízkych teplotách sa „m“ dá vysloviť len s vypätím všetkých síl, cár Nikolaj nariadil manifestom, že „m“ sa z pesničky aj z polievky vypäšťa. A tak sa odvtedy spieva Ej, uchnem a varí sa ucha.

Zaujímavé je aj to, že moje prvé spomienky, teda moje praspomienky, pretože v merítku ľudských dejín (A to už nehovorím o Vesmíre.) aplikovaných na ľudský život, obdobie mojich prvých troch – štyroch rokov môžeme považovať za môj pravek, sa spájajú práve s muchami.

Neveľká kuchyňa, šporák, čosi na ňom vrie, vonku hádam poprcháva, na dverách zarosené okno s nejakou záclonku do polovice jeho výšky. Odťahujem záclonku, maľujem detským prštekom po „zachuchanom“ okne  čiarky a kolieska, a hore na okne , kam nedočiahne moja detská rúčka, muchy! Špacírujúce ako na korze.  Asi sme si s muchami navzájom súdení. Keby vo zverokruhu bolo súhvezdie Múch, určite budem prvý, kto sa v tomto znamení narodí. (Len medzi nami – vo zverokruhu a horoskopoch mi chýba znamenie – somára.)

To ma podržte! A poriadne! Aby som mal istotu, lebo istota je guľomet a niekedy aj sviečka, nazrel som teraz jedným okom do encyklopédie. A ono existuje: Mucha – súhvezdie južnej oblohy… Keď raz emigrujem do Antarkticka alebo na Rapa – Rapa – Nui, opíšem ho podrobnejšie. Nemyslím tým – drobnejšími písmenkami…

O niekoľko málo rôčkov, teda v ére môjho staroveku, nám muchy v teplom období roka prilietavali do izieb. Potrebovali sa ochladiť a skryť sa pred lúčmi slnka  pripekajúcimi na južnom Zemplíne. Lebo muchy zostavšie v dosahu slnečných lúčov sú potom také – pripečené.

Muchy túžia po človeku, lebo väčšinou sa zdržiavali v izbe, v ktorej sa nejaký ľudský tvor nachádzal. Prázdne izby ich priam ľakali. Mušia klaustrofóbia a tak… Raz za niekoľko dní mama zobrala nejaké zelené ratolesti, teda vetvičky, konáriky s lístím, a mávaním vyhnala muchy cez okno alebo otvorené dvere von. Cez zatvorené to neskúšala. Potom rýchlo dvere či okno zatvorila. A mali sme od múch pokoj. Až dovtedy, kým dvere niekto neotvoril. Niekedy aj pol hodiny letného času. Vlastne nie, v čase môjho detstva letný čas neexistoval. O čo všetko som bol vďaka tomu ukrátený..! Napriek tomu, že sme letný čas nemali, leto sme mali a zima nám nebolo. Neskôr bolo na okne pribité drôtené sitko (Či bolo platinové, s istotou tvrdiť nemôžem.) Frekvencia vletávania múch do izby sa trochu zmenšila. Stačila však malá škulinka v sitku, a ony, potvory, ju okamžite objavili a využili. Ako pašeráci na hranici.  Muchy nie sú hlúpe…

(Pokračovanie nasleduje)