Drahoslav Mika

Zdiaľky vtom kone ktosi ženie,
Spod kopýt prach sa kúdolí.
Opraty v ruke patria žene,
Trielia jej kone po vôli…

Po hlase spozná Oidip dcéru,
Antigona je celá preč –
Isména je to! Namôjveru…
Učujme teda dievky reč.

Objíme otca, bozká sestru,
Stekajú slzy po tvári…
Novinu nesie smutnozvestnú –
Dávno sa vlasti nedarí…

Opustil len čo Oidip Théby,
Stratili čo sa z dohľadu,
Navrhol Eteoklés, žeby
Podelili sa o vládu.

Kráľom rok bude jeden z bratov.
Po roku sa to vymení.
Obaja zhodnú vždy sa na tom,
Nemusia strach mať z Ismény.

Kreón im bude dávať rady –
Čo a jak… Veď už kráľoval.
Zoberú mesto do parády…
Polyneikés sa teda stal

Thébanom kráľom ako prvý –
Koruna – žezlo – otčí trón…
Užil si slávy na výslní,
Uplynul rok mu napokon –

Odovzdal vládu, insígnie –
Eteoklés je v zenite –
S Kreontom bandu jednu bije.
Po meči pozrú, po štíte,

A rok keď minie, Polyneika
Vyzvú, nech Théby opustí…
Neplače nasled, nenarieka…
Zoberie rozum do hrsti:

Premôže silu väčšia sila,
Uzná mu každý za pravdu.
A s bratom keď sa nedá inak…
Namieri si to do Argu…

Spojencov získal – sedem vojov,
Potiahnu všetci na Théby.
Násilím, krvou, nepokojom…
Ktože už mesto zvelebí..?

Pýthii bol… je… víťaz jasný –
Oidipús s kým by išiel snáď,
Vládcom sa stane svojej vlasti,
Zahynie v boji jeho brat.

Isména len-len dohovorí,
Vtiahne sem Kreón s oddielom.
Starnúci Kreón mocou chorý…
S Eteoklom sa zachcelo

Vládnuť mu ešte nad Thébami.
Sivé má vlasy, sivý fúz.
Na švagra uprie pohľad priamy –
Stojí to hádam za pokus…

Volá ho k sebe do paláca,
Prepych mu sľúbi bývalý
(Na miesto činu kto sa vracia?)
Oidipús sadne u skaly –

Netúži tonúť v striebre – zlate,
Nepôjde, kde ho vyhnali.
Kreón mu piate cez deviate…
Oidipús už sa pomaly…

U Háda už je jednou nohou,
Blízko, vie, že je Onen svet.
Zmyť z duše svojej keby mohol
Nie vinou vlastnou spachší hriech…

Kreonta pošle preč od seba –
Mrieť nechá nech ho v pokoji.
Stačí mu kôrka suchá chleba,
O slávu jeho nestojí.

Nepôjde keď to dobrým slovom,
Starého slovom lišiaka,
Vybuchne Kreón! Siahne po ňom –
Slepého chytí žobráka,

Isménu zajme oddiel jeho,
Spútaná už je vo voze.
Bezmocou Oidip náhle skrehol…
Antigona je v ohroze…

Antigona sú jeho oči –
Jediná starca opora.
Do hája za ňou Kreón vkročí,
O pomoc márne zavolá…

Za svedkov volá Eumenidy –
Oidipús švagra preklína –
Oko nech jeho hriešne vidí,
Prichádza ako o syna!

Už-už a konvoj by sa pohol –
Zajatcov do Théb v mene zla..!
Oidipús prosí svojich bohov,
Smrť aby ho už odviedla…

Théseus našťastie sa blíži –
On doma je – on je tu kráľ!
S Kreontom, ak chce, meč si skríži,
Cudzinec sa tu odkiaľ vzal..?!

Dievčatá ihneď pustiť káže .
Oidipa prijme – je mu hosť.
Kreón sa vmiesi do skrumáže…
Théseus skríkne: -Bolo dosť!

Odtiahne hneď nech vojsko cudzie,
Aby tu po ňom ani smrad!
Eumeníd háj mu svedkom bude,
Dokáže že aj kožu zdrať!

Odtiahne Kreón spod Kolona –
Nerád by prišiel o kožu.
Oidipús si to v hlave zrovná,
Na nohy keď mu pomôžu…

(Argos – mesto na SV Peloponézu,
považované za najstaršie mesto na
gréckej pevnine,
Hádes – boh Zasvetia, Zasvetie)

D r a g o       06/13072012